V mene dobrotivého, milosrdného Boha.
Nie je úplne možné nájsť jazykové vyjadrovacie prostriedky, ktoré by v dostatočnej miere dokázali vystihnúť zážitok, aký postretne veriaceho na púti k posvätnej mešite al-Haram v saudskoarabskom meste Mekka. Ide o ťažiskovú, definujúcu duchovnú skúsenosť. Naša osemčlenná slovenská výprava sa do Mekky vybrala koncom januára vybrala na tzv. „malú púť“, nazývanú umrah…
Návšteva Kaaby, teda prvého chrámu v dejinách, ktorý bol postavený prorokom Abrahámom a zasvätený jedinému Bohu, predstavuje jeden z hlavných pilierov islamskej viery, pričom tejto pocty sa nedostane každému. Dovoľte mi teraz zanedbať chronologický princíp rozprávania a začať slovami múdreho starešinu Ahmeda, doktora v obore anglickej literatúry a emeritného imáma islamského centra vo Washingtone DC. Adresoval nám ich v deň odletu, sediac v stane na jeho palmovej plantáži uprostred púšte: Islam je Boží dar pre ľudstvo. Nielen pre jednu osobitnú skupinu, národ, etnicitu, či inak diferencovaný okruh. Pre CELÉ ľudstvo.
To je posolstvo, ktoré vo mne aj dnes, niekoľko dní po návrate domov, hlboko rezonuje – žiadna iná viera na svete nespája ľudí najrôznejších sociálnych vrstiev, časových zón či národností v jednu bratskú občinu tak, ako islam. A kto sa raz zúčastní umrah (alebo „veľkej púte“ – haddž), ten zažije tento krásny pocit spolupatričnosti na vlastnej koži.
Možno by sme na tomto mieste mohli vzácnemu čitateľovi informatívne pripomenúť (pre ujasnenie pojmov), že islam znamená „odovzdanie sa do Božích rúk“. Veriaci sa nazýva moslim, teda „ten, ktorý sa odovzdal Bohu“. Islam je takpovediac „humanitárne náboženstvo“, keďže ľudský život považuje za najvyššiu hodnotu na tomto svete, a prináša našej duši pokoj a rovnováhu; vnútorný mier (už samotný pozdrav „salamalejkum“ znamená „pokoj s tebou“; podobne sa zdravil napríklad aj Ježiš Kristus, ktorého uznávame ako významného Božieho proroka a Mesiáša).
A teraz späť k myšlienke univerzálnosti islamu: Jej konkrétnym, rukolapným prejavom je aj vyššie spomínaná umrah. Už počas príchodu k bránam mešity al-Haram (kde sa nachádza Kaaba) sme míňali množstvo skupín i jednotlivcov z tých najrozmanitejších kútov sveta. Svoje zastúpenie tu mali popri Slovensku napríklad Tadžikistan, Kyrgyzstan, Sudán, rôzne arabské, európske alebo iné krajiny z oboch hemisfér. Zmes jazykov a kultúr sa potom, počas rituálneho obchádzania Kaaby a odriekania náboženských formuliek spája do jedného spoločného celku Božích detí…
Keď sa vraciam k tým okamihom, odvíjajú sa mi pred očami ako film:
Píše sa 15. január, streda, a my, slovenskí bratia, začíname obchádzať Kaabu, chrám v tvare veľkej kocky, zakrytej čiernou látkou. Je tu nevídané množstvo ďalších veriacich, mužov aj žien, mladých aj starších, zdravých, aj hendikepovaných. Niektorí pomáhajú svojim rodičom, ktorí už sú v požehnanom veku. Tí, čo vládzu, kráčajú sami, rezkým krokom. Svetlá rozmiestnené po obvode mešity zalievajú okolie nadpozemskou žiarou aj v neskorej nočnej hodine (na púť sa musíte kvôli veľkému záujmu vopred registrovať na určitý časový úsek).
Tu, na najlepšom mieste na svete, kráča dnes v noci aj naša malá slovenská výprava: imám, doktor, záhradník, novinár, ajťák, spisovateľ, docent a profesionálny vodič. Presne polovica sú rodení moslimovia, a polovicu predstavujú konvertiti. Rameno pri ramene vykonávame umrah pod vedením a za inštrukcií Mohameda Hasnu, riaditeľa Islamskej nadácie na Slovensku. Práve jeho láskavej povahe vďačíme za to, že môžeme byť účastníkmi tohto veľkolepého duchovného zážitku.
Vedno odriekame prosby pre naše rodiny, priateľov a blízkych, recitujeme formulky v arabskom jazyku, stanovené priamo prorokom Mohamedom (pokoj s ním a Boh mu žehnaj), nemenné už viac ako tisíc štyristo rokov. Ku koncu, asi počas šiesteho okruhu sa z oblohy spúšťa osviežujúci dážď. My, moslimovia, veríme, že kto vykonáva prosby počas umrah, toho Alláh Všemohúci vypočuje, a pokiaľ sa spustí aj dážď, je to významná pridaná hodnota, priame Božie požehnanie…
Po siedmych okruhoch (Tawafu) sa spoločne presúvame bokom, kde sa náhlivou chôdzou pohybujeme tam a späť medzi dvoma pahorkami – opäť presne podľa spôsobu, akým to praktizovali úplne prví moslimovia za éry proroka. Miestny personál, ktorý považuje za česť pomáhať pútnikom, nám ponúka vodu z minerálneho prameňa Zamzam. Ten otvoril pred dávnymi dobami archanjel Gabriel, keď tadiaľ prechádzala Abrahámova slúžka Hagar aj s jeho novorodeným dieťaťom, chlapcom Ismaílom. Od tých čias zázračný prameň nevyschol…
Naše snaženie na Božej ceste je zavŕšené modlitbou, a neskôr návštevou holičstva. Krátenie vlasov u mužov (prípadne holenie lebky) je ďalší rituál v súlade s tradíciou. Na hotel sa potom vraciame okolo štvrtej ráno, zmoknutí a uťahaní, ale šťastní…
Takto teda prebehol náš prvý deň v Saudskej Arábii.
Po dvojdňovom pobyte v Mekke nasledoval presun výpravy rýchlovlakom do druhého najvýznamnejšieho miesta islamu, Medíny. Nachádza sa tu druhá najväčšia mešita na svete, ako aj hrob proroka Mohameda (pokoj s ním a Boh mu žehnaj). Podľa islamu ide o požehnané miesto – a ono sa to skutočne odráža aj na ľudskej duši. Najmä počas veľkej piatkovej modlitby (džumuá) v prorokovej mešite, na ktorej nádvorí sa schádzajú tisíce a tisíce veriacich, sa v človeku prebudí silný pocit bratskej spolupatričnosti, a rozľahne sa pokoj v duši – jeden z najťažšie dostupných „artiklov“ dnešnej doby. Následná návšteva prorokovho hrobu a celkom prvej modlitebne, kde prorok kázal, prenesie človeka v čase a otvorí jeho dušu silným duchovným prúdom, ktoré sú tu priam hmatateľné.
Takže keď ku koncu svojho pobytu v Medíne veriaci nasadne na vlak smerujúci k letisku v mesta Džedda, má doslova slzy na krajíčku…
Aby som bol k čitateľovi týchto riadkov absolútne úprimný, zverím sa mu aj s istým paradoxom našej púte. Štyri dni v Saudskej Arábii charakterizovalo z hľadiska logistiky nesmierne množstvo zhonu. Sústavné presúvanie z miesta na miesto, aby sme stihli každý bod programu, si vypýtalo drobnú daň v podobe svalovíc, dehydratácie a istej miery stresu. Tesne po vykonaní púte v Mekke, niekedy nadránom, pred návštevou holiča, sme dokonca stratili nášho skvelého brata doktora: Nevedomky sme ho ponechali napospas osudu v miestnej lekárni. O nič by nešlo, keby doktor mal pri sebe mobil, alebo aspoň peniaze v miestnej mene. On však nemal ani jedno…
Dokonca ani názov hotela.
Imám sa za ním vybral len čo sme zistili, že niekto chýba – vrátil sa však sám. Kam zmizol doktor? Pýtali sme sa. V lekárni už vraj nebol. Viete si predstaviť, že sa stratíte v srdci Saudskej Arábie, nielen, že bez dokladov či financií, ale ešte aj zahalený iba v ľahkom pútnickom odeve (ihram)? Pod ktorým nič nie je?
Doktor sa však s Božou pomocou po chvíli (ktorá trvala večnosť) vynoril z eskalátora – aj s výrazom, ktorý hovoril za všetko…
Táto malá dramatická výhybka sa nakoniec stala predmetom nespočetných veselých situácií, pretože náš „stratený“ brat si nenechal ujsť žiadnu príležitosť, aby vedúcemu výpravy pripomenul, ako sme ho nechali v štychu… Ako drobnú kompenzáciu dostal od nás odmenu: „prekrstili“ sme miesto, kde sme ho zabudli, na „Doktorovu lekáreň“…
Než ukončíme naše dnešné rozprávanie, patrí ešte zmienka dvom ctihodným mužom, ktorí nás privítali vo svojich domovoch a venovali nám svoj drahocenný čas a pozornosť. Ako prvý nás v Medíne pohostil večerou starešina Abú Omar. Ochutnali sme patentovanú saudskú kávu a miestne špeciality – medzi nimi aj ťavie mäso (zaujímavosť: chutí skoro ako naša baranina).
Abú Omar sa ukázal ako skvelý spoločník. Oboznámil nás so špecifikami Medíny, pričom najzaujímavejšie je, že mnohí obyvatelia krajiny považujú za najvyššiu métu svojho životného príbehu presťahovanie sa z iných regiónov práve sem. Tak veľmi je toto miesto vážené; tak veľmi vnímajú ľudia jeho blahodarný účinok na dušu.
Druhým hostiteľom bol doktor Ahmad, spomínaný v úvode nášho príbehu. Ten nás prijal niekoľko desiatok kilometrov za Medínou na svojej ďatlovej farme doslova uprostred púšte. Dve studne viac ako dvestometrovej hĺbky tam zavlažujú palmový sad, ktorý sa odvďačí pestovateľovi váhou aj sto kilogramov datlí na jeden strom. Podobne ako Abú Omar, aj doktor Ahmad zanechal úspešný kariérny život, aby mohol prísť do Medíny a tráviť zvyšok času, ktorý mu bol vymeraný na tejto zemi, v blízkosti proroka. Boh mu žehnaj.
Islam je univerzálna viera, no zároveň pripúšťa kultúrne odlišnosti; národný svojráz. Práve vďaka osobným stretnutiam s bratmi z cudzích krajín sa môžeme spoznávať a vymieňať si zaujímavé informácie o našich zvykoch a obyčajoch. A aj prostredníctvom toho, ako poznávame svoje odlišnosti, sa spoznávame a približujeme ako ľudia, ako Božie stvorenie.
Pretože islam, to je skutočne Boží dar pre celé ľudstvo.
Na záver – ak by sme mali zhodnotiť celú výpravu jediným výstižným výrokom, mohol by znieť takto – Bol to zážitok na celý život.
A ak Boh Všemohúci dá, vidíme sa na najlepšom mieste na celej Zemi znovu – možno jedného dňa aj s Tebou, milý čitateľ týchto riadkov…
