Rana je vyštudovaná právnička, ktorá pochádza zo Sýrie. Vojnový konflikt ju však prinútil odísť zo svojej rodnej krajiny. Na istý čas sa ocitla v Turecku, kde spoluzakladala poľnú nemocnicu. Na Slovensko prišla za svojím manželom, kde získala svoj druhý domov.
Ako sa vzdelaná Sýrčanka ako vy zrazu ocitla na Slovensku?
Pochádzam zo Sýrie. Narodila som sa v meste Raqqa, kde som aj žila. Má takmer 500-tisíc obyvateľov a nachádza sa asi 160 kilometrov na východ od Aleppa. Na univerzite v Aleppe som vyštudovala právo a viac ako desať rokov som pracovala ako právnička.
V Sýrii však vypukla vojna a tak som po nejakom čase bola nútená odísť zo svojej rodnej krajiny. Ocitla som sa v Turecku, kde som s ďalšími dobrovoľníkmi na istý čas založila aj poľnú nemocnicu. Časom som sa zoznámila so svojím budúcim manželom, ktorý je lekárnik. Rozhodla som sa ho nasledovať a napokon som sa za ním presťahovala na Slovensko. Žijeme v Bratislave, ktorú som si obľúbila.
Na Bratislave je krásne, že sa podobá môjmu mestu. Obe ležia na brehu rieky. Kým Bratislavou preteká Dunaj, cez Raqqu tečie Eufrat. Táto geografická podobnosť mi miestami spôsobuje, že sa cítim ako vo vo svojom rodnom meste. Pre Bratislavu je na rozdiel od iných hlavných miest príznačný pokoj, čo mi tiež pripomína atmosféru v Raqqe.
Kde sa cítite doma?
Doma sa cítim v mojej krajine. Sýria mi chýba, je to moja vlasť a veľmi ju túžim navštíviť, pretože som nebola doma už 10 rokov. Zostala tam moja rodina – mama, otec i súrodenci. A takisto mi chýba moja práca, ktorú som mala veľmi rada.
V Sýrii ste vyštudovali právo a dokonca ste pracovali aj pre OSN. Na Slovensku vám však diplom neuznali. Aký je to pocit?
Samozrejme, že ma to mrzí. Moja práca a možnosť realizovať sa ako právnička mi veľmi chýbajú. V Sýrii som vyštudovala právo a dlhé roky som vykonávala právnickú prax. Popri tom som pracovala aj v programoch OSN zameraných na posilnenie postavenia žien a podporu ich vzdelania. Pôsobila som aj v oblasti výchovy a vzdelávania mladistvých delikventov. Chodenie na súd mi úprimne chýba, ako aj možnosť obhajovať klientov ako som to robila v mojej krajine.
Keďže na Slovensku nemôžem vykonávať svoju prácu, dostala som možnosť učiť deti diplomatov spisovnú arabčinu. Najviac mi pomáha môj optimizmus a viera, že zajtra môže byť lepšie.
Na Slovensku žijete už niekoľko rokov. Aké je to byť súčasťou menšiny?
Byť súčasťou menšiny nie je príjemný pocit. Na druhej strane je to prirodzené, pretože pochádzam z krajiny, ktorej jazyk, tradície a zvyky sú úplne odlišné než na Slovensku. Rodinné väzby s Sýrii sú oveľa silnejšie než na Slovensku, jednak sú väčšie a spoločne sa stretávajú najmä počas sviatkov a osláv. To, čo mi chýba, je moja práca v odbore, moje kamarátky z detstva. Snažím si však vybudovať nové vzťahy aj tu na Slovensku. Sýria mi veľmi chýba, nebola som doma veľa rokov. Neustále snívam o tom, ako sa do nej raz vrátim a budem môcť znova stretnúť zvyšok svojej rodiny a priateľov.
Nosíte hidžáb, čo pre vás znamená?
Nosenie hidžábu je povinnosťou každej moslimky. Som hrdá na to, že ho nosím, pretože sa v ňom cítim pohodlne. Na šatku som zvyknutá od detstva. Rada nosím svoju bielu šatku, pretože symbolizuje pokoj a úprimnosť.
Stretávate sa na Slovensku s islamofóbiou?
Na Slovensku sa s islamofóbiou stretávam často. Najmä v mestskej hromadnej doprave. Keďže nosím hidžáb, stretávam sa s prejavmi nespokojnosti niektorých ľudí. Keď som vystavená urážke, snažím sa nereagovať rovnakým spôsobom a odpovedať pozitívne. Aj napriek tomu, že mi to nie je príjemné a cítim sa zahanbená.
Veľmi dobre si spomínam aj na príjemnú príhodu, ktorá sa mi stala, keď som bola so synom v obchodnom centre. Pozdravil sa mi jeden pán, bol to Slovák. Vraj mi veľmi rád pomôže, ak potrebujem a poskytne akúkoľvek pomoc pre mňa alebo môjho syna. Poďakovala som sa mu za to. Neskôr mi aj priznal, že navštívil arabskú krajinu a dozvedel sa o našej kultúre viac a veľmi sa mu páčila. Dodal tiež, že týmto gestom ponúknutej pomoci ma chcel presvedčiť, že existujú Slováci a Slovenky, ktorí sú otvorení cudzincim a aj moslimom.
Náš syn napríklad začal chodiť na Slovensku do materskej školy. Spočiatku to mal ťažké, pretože neovládal slovenský jazyk a nevedel sa dorozumieť s rovesníkmi. Časom sa naučil jazyk a našiel si kamarátov, ktorí ho tiež majú radi. Vďaka Bohu nebol šikanovaný.
Čo by podľa vás pomohlo k väčšej akceptácii moslimiek a detí cudzincov v našej spoločnosti?
Veľkú rolu zohrávajú médiá. Rovnako by pomohla aj väčšia otvorenosť Slovákov voči iným kultúram, ochota ich spoznávať a odvaha cestovať do krajín, kde ich môžu na vlastnej koži zažiť. Našťastie sa mi nikdy nestalo, že by ma niekto fyzicky napadol. V prípade, že by k tomu prišlo, by som incident určite ohlásila na polícii. Zákony platia rovnako pre všetkých. Dôležité je, aby v prípade, že sa deje krivda, ľudia nezostali ticho.
Paradoxne zažívam väčšiu toleranciu k cudzincom od mladšej generácie. Mám pocit, že mladí, ktorí cestujú a boli v kontakte s moslimskými krajinami a spoznali našu kultúru, sú viac tolerantní a otvorení než staršia generácia, ktorá bola počas socializmu izolovaná.
Cítite sa na Slovensku ako moslimka slobodne?
Pojem slobody je široký. Ak berieme do úvahy slobodu názoru, na Slovensku ju vnímam, pretože každý tu môže vyjadriť svoj názor. Za dôležité však považujem aj to, aby sme sa naučili rešpektovať inakosť druhých. Ak so mnou niekto nesúhlasí v mojom presvedčení alebo spôsobe myslenia, je to v poriadku. Nie nadarmo sa hovorí, že moja sloboda končí tam, kde sa začína sloboda druhého.
Ako žena, ktorá zažila vojnu, vnímam život na Slovensku ako bezpečný prístav pre mňa i svoju rodinu. Som vďačná za slušný a pokojný život, vzdelanie, ktoré sa mi dostalo i za to, že môj manžel môže pracovať a náš syn sa môže ďalej rozvíjať.
Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?
Najdôležitejšia je pre mňa moja rodina. Chcem byť dobrá manželka i matka. Aj keď pôsobím ako žena v domácnosti, mám veľa povinností. Veľmi rada varím, je to moja záľuba. Rada varím aj pre druhých – najmä fattoush a moutabbal, ktorí chutí aj Slovákom. Vo voľnom čase rada športujem, snažím sa učiť slovenský jazyk a spoznávať slovenskú kultúru.
V náročných obdobiach mi pomáha kráčať po vzore môjho otca, ktorý má cnostné správanie. Naučila som sa od neho veľa ako napríklad vždy hovoriť pravdu a nebáť sa nespravodlivosti, pretože tá je nevyhnutne pominuteľná.
Rana Nissam Ibrahim Al Moustafa (1975) pochádza zo Sýrie, vyštudovala právo na univerzite v Allepe. V Sýrii mala vlastnú advokátsku kanceláriu pre výkon právnickej praxe. Popri tom pracovala v programoch OSN zameraných na posilnenie postavenia žien a podporu ich vzdelania. Pôsobila tiež aj v oblasti výchovy a vzdelávania mladistvých delikventov. Desať rokov žije v Bratislave. Je plachá, chutne varí, pekne hovorí po slovensky a je aktívna vo svojej komunite.
Súčasť projektu #SilnejšieSpolu, ktorého cieľom je zvyšovanie celospoločenského povedomia a porozumenia vo vzťahu k cudzinkám, moslimkám a ženám na úteku. Aktivity im degujú hlas, aby o nich bolo počuť, a zároveň podporujú kvalitu vzájomného súžitia a zlepšujú ich postavenie. Realizované vďaka Nadácii mesta Bratislavy cez program Komunitné aktivity GPKOM/154/2023. Ďakujeme za dôveru!
