Narodila sa v čase, kedy na Balkáne zúrila vojna. Ako malé dievčatko sa s rodinou odsťahovala do Čiernej Hory. Na Slovensko sa prisťahovala za štúdiom. Život ďaleko od rodiny značne ovplyvnil jej život. Dnes koncertuje a hrá v Európe i mimo nej a venuje sa tiež deťom, ktoré pochádzajú z vojnových zón.
Odkiaľ pochádzate?
Narodila som sa v srbskom meste Pančevo v časoch, kedy na Balkáne zúrila vojna. Mala som necelé štyri roky, kedy sa moji rodičia napokon rozhodli odsťahovať do Čiernej Hory, pretože v regióne nastal úplný kolaps priemyslu. Keďže môj otec už predtým žil v Čiernej Hore, pre moju rodinu to bola jasná voľba. Naším novým domovom sa stalo Bijelo Polje.
Otec je pôvodne Bosniak a mama Albánka. V tom čase však nebolo populárne priznávať, kto má akú národnosť. Jednoducho sa úspešne integrovali ako Čiernohorci. Po svojich rodičoch som tak zdedila zmiešanú krv, ale o to viac som pevnejšia vo svojej identite.
Ako ste sa ocitli v Bratislave?
V malom meste Cetinje som skončila bakalársky stupeň pre akordeón. Magisterské štúdium však bolo veľmi drahé. Keďže som chcela ďalej študovať, na internete som zistila, že na Vysokej škole múzických umení v Bratislave môžem študovať v slovenčine zadarmo.
Keďže štúdium akordeónu v anglickom jazyku stálo tritisíc eur na semester, bola to jasná voľba. Popri štúdiu som sa učila po slovensky. Profesori boli k môjmu akcentu veľmi ústretoví. Po promóciách som nastúpila na Súkromnú základnú školu Júliusa Kowalského v Starom meste, kde som začala vyučovať akordeón, komornú hru a klavír. Pandémia však v mojom živote premiešala karty a tak som sa stala umelkyňou na voľnej nohe.
Spomínate si na svoje prvé dni na Slovensku?
Spočiatku sa mi na Slovensku vôbec nepáčilo. Veľmi dobre si pamätám, ako som sa po ôsmich dňoch vrátila domov, doslova som zutekala. V Bratislave som dostala panický atak, bol to kultúrny šok. Zmena prostredia bola pre mňa náročná. Mala som 23 rokov a celé dni som iba preplakala. Uvedomila som si, že nie som so svojou rodinou a že som nikdy nebola tak ďaleko od nich. Neovládala som slovenský jazyk, nevedela som sa prejaviť a cítila som bezmocnosť.
Doma som si však uvedomila, že ak naozaj chcem diplom a ďalej študovať, musím sa vrátiť do Bratislavy. Tak sa aj stalo. Našťastie som stretla pani riaditeľku základnej umeleckej školy, ktorá mi neskôr ponúkla pracovné miesto. Podmienkou bolo, že sa musím naučiť po slovensky. Následne sa veci pohli. Začala som študovať a neskôr aj pracovať.
Čo pre vás znamená hudba a umenie?
Hudba ku mne patrí, je pre mňa prirodzená. Má rôzne podoby a vnímam ju ako jazyk, ktorým sa všetci na svete dorozumievame. Cit pre hudbu mám v sebe od narodenia. To, že sa jej môžem venovať, však zároveň považujem za privilégium a luxus. Som za to v živote veľmi vďačná. Umelecká škola stála mojich rodičov peniaze, hudobné nástroje sú tiež drahé. Naučila som sa však, že ak mám náročné obdobie, jednoducho ho prečkám.
Hudba je aj disciplína a každodenná drina. Prináša mi radosť, ale zažívam s ňou aj malé pády. Raz som mala preťaženú ruku a bolela ma, takže som nemohla hrať. O to viac si potom človek váži, keď sa znova môže vrátiť k hraniu. Hrám rada. Nie je to o tom, že musím. Som vďačná, že sú mi okolnosti naklonené a stále mám kde hrať, či už sú to koncerty alebo rôzne podujatia. Vďaka tomu môžem objavovať aj Slovensko, jeho hrady, jazerá a rôzne kúty.
Okrem hudby sa venujem aj maľbe. Odmalička rada maľujem a vždy som sa tešila, pretože v maľovaní som bola najlepšia – najprv v našom susedstve, potom v škole, neskôr v meste, kde som študovala. Známy španielsky maliar Pablo Piccaso raz povedal, že všetky deti sú umelci. Problémom je, ako zostať umelcom, až vyrastú.
To znamená, že prvých 18 rokov sa učíme maľovať a aby sme mohli maľovať ako deti, musíme sa učiť celý život. Umenie je pre mňa o detskej slobode a voľnosti. Pretože iba vtedy dokážeme naplniť Picassov odkaz, ktorí hovorí: „Sú maliari, ktorí robia zo slnka žltú škvrnu, ale sú iní, ktorí vďaka svojmu umeniu a múdrosti robia zo žltej farby slnko.“
Dokáže podľa vás umenie spájať ľudí?
Určite! Pre mňa je to prvý jazyk, s ktorým sa dokážem spájať s rôznymi ľuďmi a znamená pre mňa viac, než komunikácia v bežnom jazyku. Umenie nám dáva impulzy na emocionálnej úrovni, scitlivuje nás a núti premýšľať. Aj preto funguje ako komunikačný nástroj aj bez slov.
Popri tom, že sa venujete umeniu, robíte aj terapeutické aktivity aj pre deti, ktoré zažili vojnový konflikt či stratili rodičov. Prečo to robíte?
Pretože sama som zažila vojnu. Istým spôsobom nevedome, pretože keď ste vo vojne, akoby to vaša hlava vytesňovala. Narodila som sa do vojny. Spomínam si, ako sme s rodičmi neustále sledovali v televízii bombardovanie v priamom prenose.
Konflikt sa najprv odohrával medzi Srbskom a Chorvátskom, preniesol sa do Bosny a Hercegoviny a pokračoval v Kosove. Moji rodičia v tom čase tiež prichýlili ľudí na úteku, bývali s nami. Vojnový stav sa stane zrazu pre dieťa prirodzenou vecou, nepozná iné. Hrá sa vonku, ozvú sa sirény, uteká sa schovať domov. Siréna jednoducho značí koniec hry.
Vzhľadom na túto skúsenosť som sa začala venovať cez umenie aj deťom, ktoré poznačil vojnový konflikt. Traumy treba liečiť a vyliečiť, aby sme mohli vnútorne rásť. Veľa detí sa po týchto zážitkoch zajakávala alebo trpia nočnými morami. A práve to sa mi darí u nich zjemňovať a odbúravať aj pomocou arteretapie a muzikoterapie.
V podstate by mi nikdy nenapadlo, že vypukne vojna na Ukrajine. O to viac som začala vnímať silnejšiu potrebu rozbehnúť projekty pre deti, ktoré prichádzajú cez Ukrajinu, ale majú iné občianstvo a sú ďaleko od svojej rodnej krajiny. Tým, že nemajú ukrajinské občianstvo, im málokto pomáha.
Ste moslimka, praktizujete svoje náboženstvo?
Hidžáb nenosím. Myslím si, že téma zahaľovania moslimských žien je globálne komplikovaná a vzbudzuje diskusie. Kým v niektorých krajinách je povinné, inde ho zakazujú zákony. U nás v Čiernej hore ženy nemôžu nosiť hidžáb, pretože by si nenašli prácu a jednoducho by sa neuživili. V Rakúsku alebo v Nemecku je úplne bežné vidieť zamestnané ženy v hidžábe. Keď som to videla, cítila som sa ako v rozprávkovej krajine, kde je všetko možné.
Ako moslimka sa veľmi rada štýlovo a pekne obliekam. Rada nakupujem v second handoch. Mnohým ľuďom sa protiví použité oblečenie, avšak ja to mám naopak. Páči sa mi zachovávať životnosť oblečenia. Vyberám si najmä kúsky, ktoré zaváňajú autenticitou, majú folklórne alebo vintage prvky. Rada sa odlišujem a vychutnávam si slobodu obliekania ako chcem a ako sa práve cítim.
Všetci si myslia, ako veľmi ťažko sa mi žije ako moslimke v Európskej únii. No paradoxne som práve v Bratislave a vo Viedni stretla oveľa viac praktizujúcich vzdelaných moslimov v porovnaní s mojou krajinou. Naši ľudia sa v oblasti viery nevzdelávajú, sú skôr pasívni prijímatelia islamu.
A potom vojna – tá bola výrazným aspektom prežívania viery a ľudia na ňu rôzne reagovali. Niekto začal viac praktizovať islam, iní sa vzdali náboženstva. Na druhej strane treba povedať, že Balkán a krajiny ako Bosna a Hercegovina, Čierna hora a Srbsko, ktoré sú medzi Európou a Orientom, majú svoju osobitnú pozíciu. Zasahuje do nich vplyv z oboch regiónov.
Čo sa týka islamu, so skutočným islamom a jeho praktizovaním som sa zoznámila až v Bratislave. Na Balkáne je pojem islamu skôr abstraktný. Občas si zájdete do mešity, ktoré sú na rozdiel od Bratislavy všade, no duchovno a náboženstvo je skôr osobným priestorom, ktorý nikto nerieši.
Život v Európskej únii je oveľa slobodnejší a intenzívnejší, čo sa týka praktizovania islamu v porovnaní s niektorými arabskými krajinami. Islam pre mňa predstavuje demokraciu. Podobnú skúsenosť má viacero moslimských žien a cudziniek, s ktorými som sa rozprávala. Takisto mi povedali, že objavili islam až v Bratislave. Možno je to aj tým, že v cudzine človek zistí, kým je a kým sa chce stať.
Ako prežívate svoju vieru a v čom vám pomáha?
Naplno ako všetko! Možno to bude znieť zvláštne, ale svoju vieru prežívam cez folklór, ktorý sa mi s islamom spája cez umenie. Fascinuje ma zlatý vek islamu a ženské hrdinky rovnako ako španielska Andalúzia, kde moslimovia vládli viac ako 700 rokov. Islam je pre mňa svetom, v ktorom sa cítim dobre. Je inšpirujúci, čo sa týka architektúry, farieb, literatúry a zasahuje do celej estetiky.
V histórii umenia sa termínom orientalizmus označovali diela západných umelcov, ktorí sa špecializovali na orientálne predmety a svoje diela v 19. storočí zhotovovali počas ciest po Oriente. Práve v tomto období bolo európske umenie silne poznačené konceptom orientalizmu. Známy kultúrny kritik Edward Said, ktorý sa venoval orientalizmu, neraz prízvukoval, že tento koncept bol viac založený predovšetkým na exotických fantazijných vnemoch než na faktoch. Zaujímavé tiež je, že prezentuje skôr západný pohľad na islamský svet a na moslimské ženy, ktoré sú častokrát zobrazované skôr ako brušné tanečnice či členky háremu. Napríklad aj v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave nájdete diela práve v tejto línii.
Ako na vás reagujú ľudia ako na cudzinku, riešia váš pôvod?
Vždy som bola taká mini cudzinka. V Čiernej hore, kde sme s mojimi rodičmi žili, som ako Bosniačka patrila k menšine. Nikdy som nemala pocit, že tam skutočne patrím.
Od svojich 15 rokov som bývala na internáte a odvtedy som stále v pohybe. Kočovanie má doslova v krvi a zvykla som si na život v cudzine. Musím však povedať, že vo Viedni a v Bratislave cítim pocit domova.
Cítite sa na Slovensku prijímaná ľuďmi ako cudzinka?
V cudzine je veľmi ťažké nájsť niekoho, kto by vás počúval. Cudzinci sú na Slovensku stále vnímaní exoticky. Musím povedať, že domáci sú buď extrémne milí alebo vám dajú rýchlo a extrémne dôrazne najavo, že nie ste vítaní. K pocitu komfortu a na prelomenie ľadov však často stačí spoločná káva alebo prechádzka, či malé prehodenie dialógu na ulici. Pre toho, kto je v pozícii cudzinca, aj takéto gesto od domácich veľa znamená.
Anela Čindrak (1992, Pančevo) vyštudovala hru na akordeón na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pôsobí ako učiteľka hudby a zároveň je umelkyňa na voľnej nohe. Hrá na koncertoch v celej Európe i mimo nej. Je kozmopolitná, má rada ruch veľkých miest a tiež samotu v prírode. Rada cestuje a číta. Obľubuje vôňu jasmínu, levandule a ruží. Je vytrvalá vo všetkom čo robí. Má zmysel pre humor a smiech považuje za liek.
Súčasť vzdelávaco-informačnej kampane v rámci projektu ‚Tí odvedľa‘. Cieľom je zmierňovanie napätia a strachu, eliminácia prejavov neznášanlivosti a negatívnych stereotypov voči vybraným skupinám, vrátane moslimiek a moslimov, ktoré sa žiaľ udomácnili aj v slovenskej spoločnosti.
Projekt ‚Tí odvedľa‘ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme donorom za zverenú dôveru!
Titulná snímka: Islamská nadácia na Slovensku
