Amra Sarajlić pochádza z Bosny a Hercegoviny. Na Slovensku sa ocitla ako mladé dievča, ktoré utieklo s rodinou pred vojnou. Na vojnu nemá pekné spomienky, no dôverne pozná, aké je kráčať v topánkach ľudí, ktorí prišli o svoje bezpečie a domov. Amra ako bývalá utečenkyňa a žiadateľka o azyl dnes pracuje s azylantmi a verí v dialóg a harmonické spolunažívanie medzi ľuďmi rôznych kultúr.
Ako ste sa ocitli na Slovensku?
Pochádzam z Bosny a Hercegoviny. Narodila som sa v malom mestečku Bosanski Šamac, ktoré sa nachádza v severovýchodnej časti Bosny a Hercegoviny na ústí dvoch riek Sava a Bosna. V apríli 1992 vypukla v bývalej Juhoslávii občianska vojna, ktorá zasiahla aj moju krajinu.
Prvý rok vojny sme s rodičmi prežili doma. Môj otec bol presvedčený, že nie je dôvod odchádzať z domu, keďže nikomu neublížil. O rok neskôr sme sa rozhodli odísť za tetou, ktorá sa už dávnejšie pred vojnou usadila na Slovensku.
Ako dieťa som nevedela, kde je Slovensko. Rodičia však usúdili, že bude pre nás dobrou voľbou. Pamätám si na tú strastiplnú cestu. Z Bosny a Hercegoviny sme sa museli dostať do Srbska, následne do Maďarska, až sme prišli na Slovensko. Cestu sme absolvovali autom s pomocou dobrých priateľov môjho otca. Ani neviem, čo všetko sme mali so sebou – asi iba potrebné doklady. Odvtedy sme tu. Nikdy sme neuvažovali nad tým, že by sme išli do inej krajiny. Slovensko bolo pre nás bezpečným miestom a to bolo najdôležitejšie.
Každý rok si pripomíname výročie obetí genocídy v Srebrenici – najväčšieho masakra od 2. svetovej vojny. Ako si spätne spomínate na vojnu?
Keď začala vojna, mala som 13 rokov. Pamätám si na to obdobie veľmi dobre. Najhoršie je, že v nej vždy najviac trpia obyčajní ľudia a do poslednej chvíle sme ani len nepomysleli na to, že by mohlo dôjsť ku konfliktu. Moji rodičia často hovorievali, že ak si ľudia vzájomne nerobia zle, prečo by mali proti sebe bojovať. Prečo by mal pravoslávny bojovať s katolíkom alebo proti moslimovi? Žili sme v multikultúrnom meste, kde si ľudia vzájomne vychádzali. To sa však zrazu zmenilo tým, že vypukla vojna.
Ako dieťa som nevnímala, kto na koho útočí a prečo. Vojna je v mojich spomienkach skôr o granátoch, ktoré dopadajú na naše mesto. Pamätám si, ako sme neraz museli utekať. Vojaci kedykoľvek prišli do nášho domu. Nemám na to dobré spomienky, no napriek tomu sa do rodnej Bosny Hercegoviny s rodinou a s deťmi každý rok vraciam. To, čo sa odohralo, nebolo tak ani o ľuďoch ako o politike. Je až strašidelné, ako dokáže rétorika politikov ovplyvniť ľudí a ako sa pod jej vplyvom menia. Ako sa zrazu nechajú zmanipulovať a v mene istých princípov sú dokonca schopní vraždiť. V Bosne zabíjala nenávisť, ktorú niekto zasial.
Srebrenica je dôležitým mementom vojny v Bosne. Je veľmi smutné, že ľudia o masakri vedia málo. Pritom sa geograficky vraždenie nevinných mužov odohralo tak blízko. O masakri v Srebrenici vznikol aj bosniansky film Quo Vadis, Aida?, ktorý režírovala Jasmila Žbanić. Veľmi dobre opisuje, čo sa odohralo v tábore UNPROFOR v obci Potočari asi 5 kilometrov od Srebrenice, ktorá bola vyhlásená za bezpečnú zónu OSN. Ako tam desaťtisíce ľudí čakajú, až sa rozhodne o ich osude. Film veľmi jasne ukazuje, že vojna nemá žiadne pravidlá.
Čo je pre vás na spomienkach z vojny najťažšie?
Aj po viac ako dvadsiatich rokoch je to stále čerstvé. Zakaždým, keď sa s rodinou vraciam do Bosny a Hercegoviny, v mojom rodnom meste stretávam ľudí, ktorí nám ubližovali. Človek na to nedokáže zabudnúť. Jednoducho musíte s tými spomienkami žiť naďalej. Zároveň chcem, aby moje deti poznali históriu, ktorá sa odohrala.
Vojna v človeku zostáva celý život. Aj tá zvláštna pachuť odmietnutia tými, ktorí vás predtým mali radi. Vynára sa mi jedna spomienka na otcovho kamaráta. Bol pravoslávny, my moslimská rodina. Naše rodiny sa kamarátili. V čase vojny som bola vonku a on prechádzal ulicou oblečený v uniforme. Celá natešená som sa za ním rozbehla a volala som na neho menom. On však nereagoval. Jednoducho sa na mňa iba pozrel a prešiel bez reakcie okolo mňa.
Keď som sa na pýtala otca, čo sa stalo, povedal mi, aby som to neriešila. Vraj jeho kamarát je v takej situácii a nemôže konať inak. Po rokoch, keď už bolo po vojne a vrátila som sa do svojho rodného mesta, som ho stretla opäť. Prihovoril sa ku mne, no nemohla som reagovať inak než tým, že ho nepoznám tak, ako on nespoznal mňa v roku 1992.
Rozumiem, že mal zrejme strach, lenže ja som bola dieťa. Sú to spomienky, ktoré vo mne navždy zostanú. Dodnes je to pre mňa ťažké, hoci išlo o banálne stretnutie. Čo musí prežívať človek, ktorému pred očami zabili dieťa, znásilnili sestru alebo matku?
Ten, kto nezažil vojnu, ju nikdy nepochopí. Navyše mám stále pocit, že to v Bosne a Hercegovine stále nejako tlie a buble aj kvôli politikom. Vojna v ľuďoch naďalej žije, hoci bežne fungujú a žijú svoje životy.
Na Slovensku pôsobíte ako hlavná štátna radkyňa na odbore migrácie a integrácie Migračného úradu slovenského ministerstva vnútra , čomu sa venujete?
V rámci svojho odboru mám spolu s kolegami na starosti sociálnu prácu s ľuďmi umiestnenými v azylových zariadeniach. Metodicky vedieme a usmerňujeme našich sociálnych pracovníkov, ktorí s nimi prichádzajú do kontaktu. Takisto sa venujeme integrácii ľudí, ktorí majú na Slovensku udelenú medzinárodnú ochranu.
Téma utečenectva je všade okolo nás. Ľudia vo svete neustále prichádzajú o svoje domovy v dôsledku rôznych konfliktov. Ako to vyzerá s migráciou vo svete z pohľadu štatistík?
Z údajov za rok 2021 vyplýva, že v dôsledku prenasledovania, konfliktov, násilia a porušovania ľudských práv alebo iných svetových udalostí je na celom svete vysídlených až 89,3 miliónov ľudí. Ide o najväčšie číslo od 2. svetovej vojny a dvojnásobný počet ľudí spred 10 rokov. Z tohto množstva ľudí až 36,5 miliónov predstavujú deti a viac ako polovicu všetkých utečencov tvoria mladé slobodné ženy a ženy – matky, ktoré sú obzvlášť zraniteľné. Je preto dôležité poznamenať, že typický utečenec nie je muž, ale mladé dievča.
Ak sa na tieto čísla pozrieme z hľadiska slovenskej štatistiky, v roku 2021 naša krajina evidovala 370 žiadostí na udelenie o azyl a medzinárodnú ochranu dostalo iba 42 ľudí. Pritom 9% žiadateliek o azyl na Slovensku predstavovali ženy.
Spomínali ste, že ženy na úteku sú zraniteľné. V rámci svojej práce s nimi tiež prichádzate do kontaktu. Čo vám pomáha v budovaní vzájomnej dôvery?
Najviac žien k nám v roku 2021 prichádzalo z Afganistanu. Ďalšie boli z Jemenu, Kamerunu, Konga, Jemenu i z Lýbie. Keď sa s nimi stretávame prvýkrát, sú veľmi utiahnuté a plaché. Už len to, že sa stretávajú s inou ženou, ktorá si prešla niečím podobným a je z im blízkeho kultúrneho prostredia, hoci nenosím hidžáb, nám pomáha roztápať ľady a budovať vzájomnú dôveru. V našich spoločných rozhovoroch sú zrazu viac uvoľnené.
S prichádzajúcimi cudzincami a azylantmi sa snažíme mať v rámci migračného úradu čo najväčší kontakt. Snažíme sa k nim byť ľudskí a bezprostrední, aby sa na nás neváhali kedykoľvek obrátiť. Pravidelne robíme stretnutie s azylantmi v priestoroch nášho úradu. Zažila som však aj situácie, kedy sa noví azylanti báli vkročiť do miestnosti, pretože nevedeli, čo od nich budeme chcieť. Keď si uvedomili, že ich skutočne neformálne pozývame a zaujímajú nás ich problémy, stále v nich prevládali isté pochybnosti. Deje sa to preto, lebo úrady v našich podmienkach sú v očiach ľudí vnímané skôr reštriktívne. Nie sme zvyknutí na to, že úradníci sú tam preto, aby im poskytovali službu a pomoc.
Čo by pomohlo v našej spoločnosti, aby sme boli schopní akceptovať rozmanitosť a aby sme boli schopní konštruktívnej diskusie?
Jednou z podstatných vecí je, aby sa ľudia prestali rozdeľovať na základe svojho pôvodu. Ak sa zamyslíme nad konfliktom v Sýrii a na Ukrajine, ľudia reagovali na pomoc utečencom veľmi rozdielne. Súviselo to samozrejme aj s vyjadreniami politikov, pričom v prípade utečencov z Ukrajiny sme boli viac otvorení pomáhať.
Keď sme presídľovali 149 asýrskych kresťanov, mali sme zrazu problém zabezpečiť ubytovanie pre také malé množstvo ľudí. Osobne som navštívila viacero obecných úradov, kde starostovia i poslanci odmietli pomoc aj napriek tomu, že asýrčania boli rovnakého vierovyznania ako my. Nezaujímalo ich to, pretože boli z iného kultúrneho prostredia. Faktom je, že iba tretina z presídlených asýrskych kresťanov napokon reálne zostala na Slovensku. Ostatní sa vrátili do Iraku, pretože sa tu necítili prijatí.
Je dôležité, aby sme hľadali to, čo nás spája a nie to, čo nás rozdeľuje. Bez ohľadu na to, či je nejaká žena zahalená a nosí hidžáb alebo je to obyčajná babička, ktorá nosí šatku previazanú cez hlavu. Polarizácia spolunažívaniu ľudí neprospieva a odmalička by sme mali viesť deti k vnímaniu vzájomných rozdielov a rešpektovaniu inakosti.
Ako reagujú mladí ľudia na tému utečencov, s ktorými robíte?
Mladých ovplyvňujú mýty a stereotypy o migrantoch, aj keď pri spoločných diskusiách prichádzame na to, že nie sú založené na faktoch. Niekedy sa v ich radoch objavujú názory, že migranti nám berú prácu, no následne prichádzajú na to, že buď robia podradnú prácu alebo sa k nej dostali na základe svojho vzdelania a kvalifikácie.
Keď sa rozprávame o kriminálnej činnosti, zrazu zistia, že žiadne štatistiky o páchaní trestnej činnosti migrantmi nevideli a že ani nevedia, na základe čoho ich posudzujú. Podobne je to aj s Rómami. Práve preto považujem vzdelávanie a scitlivovanie mladých za veľmi dôležité už od útleho veku.
Stretávate sa prekážkami alebo reakciami okolia na to, že ste cudzinka?
Stretávam sa s rôznymi typmi reakcií. Nakoľko nenosím hidžáb a nie som zahalená, veľakrát si nevedia spojiť, z akého kultúrneho prostredia pochádzam alebo s akou krajinou si môžu spojiť moje meno. Navyše som moslimka, ktorá nevyzerá ako typická moslimská žena.
Stáva sa mi, že s ľuďmi diskutujem na tému svojho vierovyznania. Dokonca sa mi už stalo aj počas rokovaní na vyšších úrovniach, že niektorí ľudia nemiestne vyjadrili isté názory na islam. Keď som im vysvetlila, že som moslimka, zrazu stíchli a cítili sa veľmi trápne. V mnohých situáciách mi pomáha úsmev, pretože zbližuje a rúca bariéry. Úsmev mi pomáha v získavaní dôvery.
Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?
Vážiť si seba i druhých bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. V niektorých situáciách síce môžeme vnímať ľudí ako migrantov, ktorí sem prišli a nič nemajú, ale o pár rokov môžu byť pre našu spoločnosť nesmierne prospešní. Mali by sme sa pozerať na integráciu cudzincov, ktorí tu chcú žiť, viac konštruktívne. Nie je v poriadku dokola opakovať, že nám niečo berú, ale práve naopak. Cudzinci, ktorí prichádzajú, nám môžu veľa dať a v mnohom nás obohatiť.
Amra Sarajlić (1979) pochádza z mesta Bosanski Šamac z Bosny a Hercegoviny. Pôsobí ako hlavná štátna radkyňa na odbore migrácie a integrácie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Potom, čo s rodinou prišla na Slovensko, si prešla celým azylovým konaním a úspešne sa integrovala do slovenskej spoločnosti. Vyštudovala odbor sociálnej práce na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Po ukončení magisterského štúdia v roku 2003, keď Slovenská republika čelila veľkým počtom žiadateľov o udelenie azylu, začala pracovať ako sociálna pracovníčka v pobytovom tábore so 700 obyvateľmi. Od roku 2006 pracuje priamo na ústredí migračného úradu v Bratislave na odbore migrácie a integrácie.
Súčasť vzdelávaco-informačnej kampane v rámci projektu ‘Tí odvedľa’. Cieľom je zmierňovanie napätia a strachu, eliminácia prejavov neznášanlivosti a negatívnych stereotypov voči vybraným skupinám, vrátane moslimiek a moslimov, ktoré sa žiaľ udomácnili aj v slovenskej spoločnosti.
Projekt ‘Tí odvedľa’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme donorom za zverenú dôveru!
