Fenty pochádza z Indonézie a na Slovensku sa ocitla vďaka práci svojho manžela, ktorý pôsobí ako diplomat. Spoločne precestovali svet a žili už v rôznych krajinách. Ako moslimka na Slovensku vníma, že je súčasťou menšiny, no Bratislavu i jej ľudí si napriek tomu zamilovala a cíti sa byť prijatá.
Odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z Indonézie, z krajiny s bohatou históriou a rôznorodým obyvateľstvom, ktorej rozmanitosť sa odráža aj v našom národnom hesle “Spojení v rozmanitosti“. V mojej krajine žije viac ako 300 kmeňov a je v nej uznaných päť oficiálnych náboženstiev. Pochádzam z mesta Bogor, ktoré sa nachádza približne 60 kilometrov od hlavného mesta Jakarta. Moja rodina sa prisťahovala do mesta, keď som mala šesť rokov. Po strednej škole som študovala čínske písmo na univerzite v Jakarte. Vždy ma však viac zaujímala politika než jazyk a znaky.
Krátko po ukončení štúdia som sa vydala. V tom čase môjmu manželovi ponúkli dobré magisterské vzdelanie v Austrálii a rozhodovala som sa, akou cestou sa v živote vydám. V Indonézii som mala veľmi dobrú pozíciu, pracovala som v banke. Prišlo mi však správne sprevádzať manžela, takže som sa z banky rozhodla odísť a byť dobrou manželkou a matkou. Svoje rozhodnutie dodnes neľutujem.
Čo vás priviedlo na Slovensko? Ide o diametrálne odlišnú krajinu než je Indonézia.
Aktuálne žijem v Bratislave. Môj manžel pôsobí ako veľvyslanec Indonézie na Slovensku. Spoločne sme už precestovali kus sveta a život nás zavial na Slovensko.
Momentálne nepracujem na plný úväzok, svojho manžela sprevádzam a podporujem.
Takisto som rada aktívna. Venujem sa cvičeniu jogy, latinsko-americkým tancom a rada chodím na turistiku. V okolí Bratislavy je veľa pekných miest na prechádzky a pešie túry. Páči sa mi, že všetko naokolo je zelené. Okrem toho mám rada jazdu autobusmi. Raz som sa dokonca previezla až na konečnú zastávku, aby som mohla viac preskúmať Bratislavu.
Čo by podľa vás mali Slováci vedieť o Indonézii?
Že Indonézia nie je len Bali. (smiech) Väčšina ľudí sa domnieva, že nakoľko Indonézia je z 85% moslimská, musí byť nedostatočne rozvinutá. To však nie je pravda. Máme regióny, ktoré sú veľmi dobre rozvinuté a niektoré nie.
Mnoho ľudí si tiež myslí, že indonézske ženy (keďže sú moslimky) sú utláčané. Toto je opäť mýtus. Ženy sú u nás viac podporované a než v iných častiach sveta. Pokiaľ ide napríklad o hidžáb, ženy môžu nosiť, čo chcú.
Síce sa naše krajiny môžu odlišovať rôznymi zvykmi, máme aj veľa spoločného. Ľudia sú všade ľudia. Takže áno, oblečenie môže byť odlišné na Slovensku ako v Indonézii. Ale niektoré veci sú však rovnaké. Napríklad záujem mladých ľudí o sociálne médiá a všetky tie technické vychytávky je v oboch krajinách rovnaký.
Čomu ste sa profesne venovali pred príchodom na Slovensko?
Môj manžel je diplomat, takže kvôli jeho práci sa neraz presúvame po svete. Istý čas sme pôsobili aj v Japonsku. Potom, čo sme sa vrátili späť do Jakarty, nám doma zostalo veľa hračiek po mojich vyrastajúcich deťoch. Rozmýšľala som nad dobrým spôsobom, ako by sa dali využiť a ako by si hračky mohli užiť aj iné deti. Rozhodla som sa, že ich začnem opatrovať.
V garáži som zariadila malú triedu, ktorú navštevovalo niekoľko malých detí. No ako sa kolektív rozrastal, potrebovala som si zohnať asistenta až z toho vznikla škôlka, ktorá je stále v prevádzke. Neskôr som v dome mojej matky založila detskú družinu. Herná skupina je miestom, kde deti trávia kvalitný čas mimo vyučovania. V súčasnosti naďalej funguje a navštevuje ju okolo 150 žiakov.
Čo ste vedeli o našej krajine?
O Slovensku som toho veľa nevedela. Musela som si ho vygoogliť. Prvá myšlienka potom, čo som si prečítala informácie o vašej krajine, bola: „Ó, toto bola komunistická krajina a rozdelené Československo.”
Spomínam si aj na jednu z mojich prvých skúseností, keď som išla do obchodu s lahôdkami. Bola v ňom staršia predavačka, ktorá bola zamračená a nevrlá. Nevedela som, prečo sa tak správa, každopádne to bola zaujímavá skúsenosť. Možno jej postoj súvisel aj s tým, že nevedela po anglicky. Všímam si, že mladí ľudia sú na Slovensku viac otvorení, pretože cestujú po svete a ovládajú jazyky. Ľahšie sa s nimi komunikuje.
Keď sme sa presťahovali na Slovensko, známy mi povedal, že východná Európa je zaujímavejšia než západná. Bratislavu som si doslova zamilovala – je malá, pekná a stala sa nateraz mojím domovom. Mám tu priateľov a cítim sa tu byť prijatá.
Slovensko je prevažne kresťanskou krajinou. Aký je to pocit byť súčasťou menšiny?
Všímam si, že Slováci sú viac veriaci, ak to porovnám s novozélandským Wellingtonom alebo britským Londýnom, kde sú kostoly skôr prázdne. Vnímam, že na Slovensku patrím k menšine. Avšak verím v tom, že Boh stvoril rôznych ľudí a má to svoj význam. Keby chcel, stvoril by iba jedno náboženstvo.
Pokiaľ ma moji priatelia rešpektujú, nezaujíma ma ich náboženstvo. To praktizujem doma so svojou rodinou. A čo sa týka spolunažívania, je dôležité, aby sme navzájom spolupracovali a robili sme tento svet lepším miestom pre život.
Ako ráno začínate deň a čo vám dáva nádej v náročnejších chvíľach?
Prvá vec, ktorú ráno urobím, keď vstanem je, že pozdravím svoje deti, ktoré žijú v odlišných častiach sveta. Potom premýšľam o svojom programe a naplánujem si deň. Plánovanie je dôležitá súčasť môjho dňa, aby som mohla naplniť svoje ciele. Samozrejme, vždy sa pomodlím a snažím sa mať pozitívnu myseľ. To sú kľúčové aspekty aj v náročnejších obdobiach.
Veľmi rada tiež spoznávam nových ľudí. Verím, že iba tak môžeme búrať predsudky a stereotypy a aj preto som rada súčasťou Medzinárodného klubu žien v Bratislave – skupiny inšpiratívnych žien, ktoré spolu organizujú rôzne aktivity.
Ako vnímate postavenie mladých moslimiek vo svete? Čo by ste im chceli poradiť?
Rada by som im dala jednoduchú, ale dôležitú radu. Zostaňte samy sebou, choďte, zažite svet a pamätajte, že všade sú dobrí i zlí ľudia. Aj napriek predsudkom, ktoré prevládajú o moslimských ženách, je dôležité, aby sme boli schopné za seba hovoriť. Ukážte svetu, že môžete urobiť čokoľvek bez toho, aby ste obetovali svoju vieru.
Fenty SARASWATI SUTIONO (1965) pochádza z indonézskeho mesta Bandung. Je absolventka čínskych štúdií na University of Indonesia v Jakarte. Žila v austrálskom Brisbane, japonskom Tokyu, anglickom Londýne, na Novom Zélande, Brunej Darussalam a momentálne na Slovensku. Založila súkromnú islamskú škôlku Akbar Foundation a prevádzkuje strednú školu s názvom Association of Hajj. Jej hobby sú joga, latinsko-americké tance a turistika. Má dve dcéry a jedného syna.
Fotografie: Islamská nadácia na Slovensku
Projekt „Tí odvedľa“ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
