Slovensko je stále málo otvorené rozmanitosti. Inakosť nevnímame ako obohatenie, ale máme z nej strach. Rómovia, moslimovia, či cudzinci sú prijímaní negatívne. Pritom naša osobná skúsenosť s nimi môže byť iná. Vo veľkej miere na tom majú svoj podiel aj politici a médiá. Sociologička Elena Gallová Kriglerová tvrdí, že to možno zmeniť. Rozmanitosť sa môže stať normálom tým, že bude viditeľná a že o nej začneme vzdelávať už deti od útleho veku.
Aké sú postoje Slovákov voči cudzincom a inakosti?
Stále sme uzatvorená krajina a rozmanitosť nevnímame ako obohatenie, ale ako ohrozenie. Tento strach posilňuje aj to, ako o týchto témach hovoria politici. Je dôležité, aby ľudia, ktorí sa odlišujú akýmkoľvek spôsobom, boli v našej spoločnosti viditeľní a videní. Mali by sme poukazovať na to, že nás rozmanitosť obohacuje a na Slovensku veľmi chýba, že ju nie sme schopní rozpoznať.
Na Slovensku sú veľmi negatívne vnímaní Rómovia a potom aj islam a moslimovia. Pri Rómoch je to už dlhodobé a hlboko zakorenené v mysliach ľudí. V prípade moslimov sa domnievam, že je to spôsobené okrem iných faktorov najmä politickou rétorikou z roku 2015, ktorá bola v tom čase namierená voči utečencom. Tí boli v tom čase vnímaní ako niekto, kto nás ohrozuje a nie ako ľudia, ktorí utekajú pred vojnou a potrebujú našu solidaritu. Postoje voči utečencom sa držia v predstavách ľudí dlho, pretože keď sme v roku 2020 robili výskum o postojoch Slovákov k cudzincom, ukázalo sa, že akceptujeme len cudzincov, z ktorých máme nejaký osoh a ktorí sú nám kultúrne blízki. Islam vnímame ako niečo, čo sa príliš odlišuje od kresťanstva, aj keď to v skutočnosti až tak nie je.
U ľudí naďalej prevláda predstava islamu ako hrozby, ktorá sa spája s terorizmom. Niektorí si myslia, že moslimovia nás chcú obrátiť na svoju vieru. Toto presvedčenie je u ľudí stáročia staré a v našich prieskumoch sa ukazuje, že v hlavách ľudí je silne zakorenené. Myslia si, že ak medzi nami bude veľa moslimov, budú chcieť prevziať našu kultúru a urobiť z nej svoju. Je to predstava, ktorá sa nezakladá na žiadnych argumentoch.
Prečo vnímame islam ako imaginárneho nepriateľa?
Pretože o islame ľudia takmer nič nevedia a to vnímam ako veľký problém. Keby sme to zhrnuli, akékoľvek odlišnosti sú problematické. Vnímanie kultúrnych odlišností je sýtené tým, že politici vytvorili obrovský pocit ohrozenia z islamu a keby sme sa rozprávali o tom, akých cudzincov by ľudia najviac odmietli, boli by to práve moslimovia.
V našich výskumoch rezonovali opakovane stereotypy ako iné hodnoty, žena v islame či hidžáb, čo je paradoxné. Pretože, aké je postavenie ženy v slovenskej spoločnosti? Ako dodržiavame práva žien? Sú to práve ženy, ktoré sú najzraniteľnejšie. Akokoľvek sa hovorí o ženách (a vedia to aj samotné ženy, ktoré vystupujú vo verejnom priestore), útočí sa na nich oveľa viac ako na mužov. A keď je to ešte žena moslimka, jej zraniteľnosť je taká silná, že do týchto žien si ľudia dovolia kopnúť ešte viac.
Okrem vyjadrení politikov na tom majú značný vplyv aj médiá. Len ma prekvapuje, ako dlho to už pretrváva, aj keď tému islamu vytlačila téma pandémie a konflikt na Ukrajine. Hoci sme na Slovensku prijali minimum utečencov, ešte päť rokov potom ako prichádzali zo Sýrie do Európy, v ľuďoch prevládal rovnaký pocit. Keď sme v roku 2020 robili výskum, miera odmietania moslimov a naratívy o nich boli veľmi podobné ako v roku 2015. To iba poukazuje na fakt, čo sa politikom podarilo zasiať do povedomia ľudí. V tom vidím veľké nebezpečenstvo.
Vnímajú ľudia rozdiel v tom, kto je migrant, človek na úteku alebo utečenec? Máme jasno v pojmoch alebo skôr paušalizujeme?
Toto je trošku problém a to sa presne stalo v roku 2015, keď sa hovorilo o „migrantoch“. Migrantmi boli zrazu utečenci zo Sýrie, hoci migranti sú všetci ľudia, ktorí sa sťahujú z krajiny do krajiny. Čiže všetci cudzinci, ktorí žijú na Slovensku, sú v podstate migranti. Avšak práve opäť kvôli politickému diskurzu získali náboj ohrozenia.
V CVEKu sme do roku 2015 bežne používali neutrálny pojem migranti, pretože cudzinci znejú akoby boli cudzí. No zrazu to bolo inak. Ak dnes povieme migranti, v ľuďoch to automaticky evokuje utečencov a zároveň to má veľmi negatívny nádych. Konflikt na Ukrajine vnímanie tohto pojmu trochu zmenil. Akoby to bolo viac pochopiteľné, že ľudia utekajú pred reálnou vojnou. Sýria je od Slovenska ďaleko, vojna sa nás bytostne netýkala. Mnohí si nevedeli predstaviť rozmer utrpenia, ktorým prechádzali ľudia v Sýrii a tak začal prevládať pocit, že prichádzajú zneužívať náš systém.
Cez konflikt na Ukrajine sme na vlastné oči videli, čo znamená utiecť pred vojnou. Avšak aj tento pohľad sa už mení. Ľudia viac poukazujú na to, čo dostávajú druhí zadarmo. Solidarita postupne opadla, ale aspoň nejaký čas sa medzi Slovákmi držala. Na druhej strane sme boli svedkami aj toho, ako sa k tomu postavil štát. Tak ako komunikovali politici, tak sa správali aj Slováci. Keby sa politici správali voči ľuďom z Ukrajiny tak, ako sa správali voči moslimom utekajúcim zo Sýrie, naša solidarita by bola oveľa nižšia.
Ako dnes narábate s pojmami ako cudzinec alebo utečenec?
Keď sa rozprávame s mladými ľuďmi, snažíme sa im vysvetliť rôzne kategórie cudzincov. Niektorí sa sťahujú dobrovoľne, iní za prácou, ďalší za štúdiom, lepším životom, láskou alebo pre iné dôvody a musia získať povolenie na to, aby mohli žiť v našej krajine. Niektorí ľudia utekajú a sťahujú sa nedobrovoľne a tí potrebujú predovšetkým medzinárodnú ochranu, o čom niektorí ľudia vôbec nevedia.
Keď sa dnes povie slovo utečenec, akoby sa k tomu pridružovala nejaká stigma a negatívna konotácia. Hoci v angličtine sa počas sýrskeho konfliktu udomácnil pojem „Refugees Welcome“ (Utečenci vitajte) a svet s tým bol v poriadku.
Ak na druhej strane povieme, že je to človek utekajúci, kladieme dôraz na to, že ide o ľudí. Aj v prípade Ukrajincov už hovoríme, že sú to ľudia utekajúci z Ukrajiny. Znie to neutrálnejšie, aj keď je v poriadku používať slovo utečenec. Len už nechceme vyvolávať a podporovať žiadne vášne. Používame jazyk, ktorý čo najmenej evokuje pocit ohrozenia a poukazuje najmä na ľudský aspekt.
Všetci potrebujeme niekam patriť. Ako vyzerá pocit spolupatričnosti zo sociologického hľadiska v praxi?
Pocit prijatia je základná ľudská potreba. Po biologických potrebách je jednou z najdôležitejších. Pocit prijatia môže byť na úrovni vlastnej rodiny alebo medzi najbližšími ľuďmi. Lenže celý svoj sociálny život nemožno prežiť iba medzi dvoma, troma, alebo desiatimi najbližšími.
Vezmime si dieťa, ktoré musí ísť do školy, vozí sa v MHD, chodí na krúžky. Všade potrebuje zažiť pocit prijatia, aby sa mohlo stať súčasťou spoločnosti. Keď má tých prostredí viac a v každom zažíva stres z toho, lebo niekde sa s ním ostatné deti nerozprávajú alebo učiteľka zazerá, lebo dievča začalo nosiť hidžáb, vytvára sa u neho pocit odmietnutia.
Ten môže byť oveľa silnejší pri ľudí s inakosťou. Aj preto potrebujeme tú rozmanitosť okolo seba zviditeľniť a začať ju považovať za normálnu. Potom nám už nepríde zvláštne, ak budeme v televízii vidieť moderátorku s hidžábom alebo v pokladni človeka s hendikepom.
Pocit prijatia neprichádza len tak sám od seba. Žiaľ, ľudia naozaj uvažujú v škatuľkách a v kategóriách a veľmi často si ani neuvedomujú, že to robia, avšak ten druhý človek to cíti. Predstavte si peknú kaviareň. Viete koľko ľudí do nej nepríde? Nie preto, že by niektorí nemali peniaze, ale taká Rómka z malej slovenskej dediny by sa do nej bála vkročiť. Mala by strach, že by ju vyhodili alebo že do kaviarne nepatrí. Toto je najväčší problém neprijatia, že človek je neustále v strehu, či môže niekam vkročiť, či môže vstupovať do interakcie s iným človekom, či bude mať dobré pracovné podmienky alebo či som tú štvorku z telesnej výchovy nedostala náhodou preto, lebo nosím na hlave šatku.
Čo by sme mali robiť inak pre prijatie rozmanitosti v našej spoločnosti?
Podľa mňa je absolútne nevyhnutné, aby sa deti odmalička vystavovali odlišnostiam. Aby materskú školu mohli navštevovať napríklad aj deti, ktoré majú zdravotné znevýhodnenie alebo sa rovnako pristupovalo k deťom s inou farbou pleti.
V školách sa o rozmanitosti učí tak, že sú ľudia rôznych rás a niektorí sú napríklad žltej rasy, čo je absurdné. Namiesto toho, aby sme sa rozprávali o tom, kde všade vidíme vo svojom okolí ľudskú rozmanitosť. Existuje program organizácie Slniečko, ktorý sa volá Kozmo. Je zameraný na prácu s deťmi v materských školách a prostredníctvom neho sa snažia vnímať inakosť všade okolo seba. Paradoxne je tento program zameraný na prevenciu násilia. Takže, ak nechceme, aby boli deti šikanované a týrané, musia vedieť, že rozmanitosť je prirodzená.
Ďalším priestorom, kde by sme mohli kultivovať otvorenosti voči inakosti a rozmanitosti, sú médiá. V amerických filmoch je bežné, že každá druhá lekárka má inú farbu pleti a je evidentné, že je to moslimka. Nikto to nerieši. No my to na Slovensku stále nemáme. Nemáme Rómov vo filmoch a keď máme Maďarov, tak skôr so smiešnym prízvukom a smejeme sa z toho. Pomaly sa objavujú ľudia so znevýhodnením, ale stále to nie je dosť. Je dôležité, aby sa rozmanitosť stala normálom a aby sme o nej takto nemuseli hovoriť.
Na Slovensku máme obrovské množstvo moslimských lekárov a ľudia ich berú. Volajú sa Hussein, Mohammad, akokoľvek. Pacienti vedia, že svoju prácu robia dobre a bude o nich postarané. Je dôležité, aby títo ľudia v našom verejnom priestore boli, aj vrátane žien. V našich výskumoch som zažila nespočetnekrát, že žena moslimka nemohla ísť kvôli hidžábu do banky. Banka reagovala tým, že by sa iní zákazníci báli, čo je nezmysel. Nestalo by sa to, keby sme s predsudkami pracovali a považovali by sme to za normál.
Prinieslo tohtoročné sčítanie obyvateľov nejaké nové poznanie?
Na tomto sčítaní bolo veľmi dobré, že ľudia prvýkrát mohli uviesť viac národností. Na druhej strane to v ľuďoch niektorých menšín vyvolávalo akési napätie. Medzi menšinami pretrváva pocit, že ak sa narodíš ako Maďar, tak si jednoducho Maďar.
Identít však máme veľa. Koľko ľudí v našej krajine má otca Slováka, mamu Maďarku, babku Rómku a hovorí napríklad tromi jazykmi? Aj s cudzincami je to tak. Nie sú všetci iba moslimovia. Ľudia dostali možnosť si vybrať a mnohí to využili. Tí, ktorí by si inak dali iba slovenskú národnosť, si zrazu mohli dať aj rusínsku alebo inú. A to je dôkazom toho, že aj na Slovensku sa otvára téma viacnásobných identít. Prečo by sme sa mali vtesnávať iba do jednej škatuľky?
Sčítanie prvýkrát prinieslo aj samostatnú kolónku pre islam ako vierovyznanie. Napriek tomu mali viacerí strach sa verejne prihlásiť k svojmu náboženstvu. Možno aj kvôli vyjadreniam politikov, ktorí v roku 2015 hlásali, že na Slovensku nechcú žiadnu ucelenú moslimskú komunitu. Podobný strach už roky prevláda aj u mnohých Rómov a neradi sa prihlasujú k rómskej národnosti.
Čo všetko človeku dáva pocit domova?
Domov je prijatie. Jednak je o blízkych väzbách s ľuďmi, na ktorých myslíme, keď sme ďaleko. Potom aj o vôňach a chutiach, ktoré nám domov pripomínajú. Predstavte si, že ste v nejakej cudzej krajine a zrazu vám chýba svieži vietor alebo vôňa jasmínu či kvitnúcich čerešní. Nemusia to byť nevyhnutne veľké veci. Je to o pocite, ktorý nás ukotvuje do zeme. Domov sú naše korene.
Kde sa cítite doma?
Už dlho nemám rodičov a teda nemám taký domov, kam by som sa vrátila. Domov je pre mňa moja rodina – môj manžel, dcéra a naše zvieratá. Pre mňa je to najviac. Mám tiež domov sama v sebe, čo znamená, že som rada aj sama so sebou. Doslova niekedy potrebujem byť sama a odísť a často odchádzam, aby som sa domov znova mohla vrátiť.
Elena Gallová Kriglerová (1980) je sociologička a zároveň riaditeľka Centra pre výskum etnicity a kultúry. Venuje sa témam ako migrácia a integrácia cudzincov na lokálnej úrovni, participácia menšín, interetnické vzťahy, sociálna súdržnosť a dôvera v spoločnosti. V minulosti realizovala viacero výskumných projektov zameraných na situáciu migrantov na Slovensku. Je autorkou a spoluautorkou viacerých publikácií. Medzi nimi Slovensko a migrácia: Hľadanie ciest k spolužitiu, Cudzie nechceme, svoje si nedáme či Postoje majoritnej populácie k migrácii a cudzincom na Slovensku.
