„Stretnú sa Imám, rabín a kňaz“ je názov medzináboženských dialógov, ktoré sú súčasťou projektu SalamSK a sú pokračovaním medzináboženskej iniciatívy, ktorú organizuje striedavo Fórum náboženstiev sveta Slovensko a Islamská nadácia na Slovensku.
Ak vám táto udalosť znie už na prvé počutie zaujímavo, nenechajte si ju ujsť a sledujte Facebookovú stránku Islamskej nadácie. V blízkej budúcnosti ich nadácia ešte plánuje usporiadať niekoľko.
Pokiaľ nemáte príležitosť prísť osobne, viaceré z týchto akcií sú zachytené aj na videu. Môžete tak aspoň virtuálne vstúpiť napríklad do bratislavského Propellera a stať sa súčasťou stretnutia rabína Mišu Kapustina, imáma Mohameda Safwana Hasnu a katolíckeho kňaza Radoslava Šaškoviča.
Ide o vzácne stretnutie, keď uvážime, že títo traja páni pôsobia vo svojej svätyni, slúžia vlastnej komunite veriacich a organizujú si čas podľa sviatkov a výročí diktovanými vlastnou tradíciou. Sledovať dotyk rôznych náboženských svetov je ako nejaký astronomický úkaz, ktorý sa z času na čas objaví na oblohe a oplatí sa ho neprespať.
Napriek tomu, že som stretnutie prepásla, očakávam, že vďaka videu dostanem odpovede na otázky, ktoré ma najviac zaujímajú. Tie nie sú ničím nové, predpokladám, že nadväzujú na rovnaké pochybnosti, ktoré mali naši predkovia oddávna. Ľudí predsa vždy trápilo, aké miesto pod slnkom majú „tí druhí“, ako to, že vidia svet v zásadných veciach tak odlišne, a kto z nich má nakoniec pravdu? Dúfam, že sa dozviem viac o tom, ako vyzerá spolužitie týchto troch náboženských skupín v súčasnosti na Slovensku, a tiež, ako vnímajú duchovní lídri svojich súčasníkov, ktorí nie sú veriaci? A ako chápu rozdiely medzi sebou – majú náboženské dogmy stále výbušný potenciál alebo sa stali už len zaujímavou kuriozitou v rozhovore?
Vopred prezradím, že odpovede na tieto otázky zazneli až ku koncu, keď miestnosť zahalilo príjemné červené svetlo večerného súmraku. Moderátor Peter Petrovič sa v diskusii sústredil na vieru ako takú. Zaujímalo ho, či je náboženský pohľad na svet ešte stále legitímnym, alebo ho možno považovať za zbytočný prežitok histórie? Nie je spojenie prívlastkov racionálny a veriaci podobný oxymoron ako guľatý štvorec? Možno bolo jeho cieľom navodiť pocit zjednotenia a spoločnej pôdy pod nohami, ale zdalo sa mi, že tým svojim hosťom až príliš uľahčil úlohu. Akoby ich nalodil na jedno plavidlo, ktoré sa plaví pod spoločnou zástavou monoteistických náboženstiev. Chvíľami ste mohli mať pocit, že sa tu nestretli zástancovia rôznych náboženských ciest a pohľadov, ale veriaci, ktorí v postmodernom svete čelia rovnakým problémom a spoločne hľadajú riešenia.
Našťastie, diskutujúci sa aj v medziach tejto debaty dotkli podstatných vecí a reflektovali svoj vzťah k iným vierovyznaniam a ľuďom mimo vlastnej komunity. Jednoznačne sa zhodli na tom, že aj keď je pre všetkých náboženstvo zmysluplnou (a samozrejme racionálnou) životnou cestou, ani jeden z hostí nie je zástancom proselytizmu, čiže cieleného a nátlakového presviedčania konvertovať na ich vieru. Odmietajú fanatizmus v akejkoľvek podobe, a s ním aj obracanie na vieru, ktoré by obsahovalo prvky násilia. Mohamad Safwan Hasna: „V Koráne je napísané, že ľudia vždy budú mať rôzne viery. To je pre mňa signál, že sa nemám pokúšať o obracanie. Mám povinnosť hlásať a šíriť vieru. Šíriť – oznamovať, ale nie vnucovať.“ Kňaz Šaškovič to vníma podobne, s tým, že pri šírení náboženstva považuje za najdôležitejšiu lásku a praktickú pomoc blížnemu.
Vekom človek vytriezvie
Obaja duchovní pritom priznali, že k umiernenosti, a povedzme aj k istej triezvosti im dopomohol narastajúci vek a skúsenosti. Kňaz Šaškovič pragmaticky podotkol, že časy, keď si myslel, že argumentami niekoho presvedčí, sú už preč. Podobne Hasna v jednom momente hovorí: „Čím viac viem, tým som pokornejší. Viem, že nedokážem spasiť svet. To ide s vekom. Človek vytriezvie.“
Židia sa k ohlasovaniu viery stavajú ináč. Na rozdiel od moslimov a kresťanov si nedávajú za úlohu šírenie viery a získavanie nových stúpencov. Zo slov Mišu Kapustina vyplýva, že judaizmus nemá imanentný záujem o rozširovanie svojich radov a on sám na žiadosti o konverziu reaguje skôr opatrne, uvedomujúc si zodpovednosť za nových členov komunity. Viac krát zdôrazňuje, že byť veriacim židom je istou životnou komplikáciou a tvrdou prácou. Ale aby to nevyznelo príliš jednostranne, treba spomenúť, že náboženstvo považuje aj za zdroj životných radostí. Na margo militantného ateizmu pripomína, že ateisti nechápu práve to, že náboženstvo je radosť, vnímajú ho len ako súhrn vonkajších obradov.
Moderátor okrem významu religiozity nastolil aj tému tolerancie. Pripadá mi však škoda, že sa o nej zmieňuje v úzkom kontexte a hostí sa pýta na toleranciu vo vzťahu k bizardným náboženským skupinám, ako je „spolok lietajúcej špagety“. Téma tolerancie nakoniec ožila, až keď ju konkrétnejšie a jasnejšie uchopil Mohamad Hasna. Keď Hasna hovorí, že „tento štát nás toleruje“, nemyslí to práve ako poklonu. Tolerancia možno stačí k prežitiu, ale nie k plnému praktizovaniu viery. Vysvetľuje, že islam nie je registrovanou cirkvou, a to prináša moslimom množstvo praktických problémov.
Napríklad, počas pandémie nemohli navštevovať umierajúcich moslimov v nemocniciach, pretože nie sú oficiálne uznanými duchovnými pastormi a problémy majú aj pri pochovávaní, chýba im vlastný cintorín a možnosť viesť obrady podľa svojich tradícií. Napriek týmto nedostatkom Hasna vyzdvihol „nezasahovanie“ predstaviteľov štátu do života moslimskej komunity a situáciu porovnal s niektorými inými, menej tolerantnými krajinami. Hoci teda tolerancia nepostačuje k naozaj plnému praktizovaniu náboženského života, predsa len je aspoň nevyhnutnou podmienkou pokojného spolužitia s ostatnými skupinami obyvateľov.
Ako vidia iných
Celkovo sa diskusia prehĺbila ku koncu, vďaka divákovi z publika, ktorého zaujímalo ako sa naši hostia pozerajú na ľudí mimo svojej komunity. Ukázalo sa, že jednotlivé odpovede hostí súvisia s predstavami o spáse a zároveň reflektujú to, čo každý považuje vo svojej viere za podstatné.
Kňaz Šaškovič, ktorý sa od začiatku drží jednej línie a kresťanstvo predstavuje ako dobročinnú a láskavú pomoc blížnym, hovorí, že neveriaci sú tí, ktorí ešte nepoznali Božiu lásku. Zároveň zdôrazňuje to, čo vyhlásil II. vatikánsky koncil, a síce, že do neba môže dôjsť každý, kto žije podľa príkazov svedomia. Spása duše nie je podmienená tým, že sme aktívnymi veriacimi katolíckej cirkvi.
Inak sa postavil k otázke imám Hasna. Šaškoviča upozorňuje, že význam náboženstva redukuje, ak o ňom hovorí ako o každej inej charitatívnej organizácii. Náboženstvo by malo byť niečím viac; malo by byť zdrojom večnej pravdy a dávať odpovede na zásadné otázky: odkiaľ človek prišiel, kam kráča a ako sa má v živote správať.
Hasna celkovo v diskusii vyzdvihuje imperatív pravdy v porovnaní s kresťanskou činorodou láskou podčiarkovanou kňazom. Možno z tohto dôvodu moslimovia nie sú v otázke spásy takí zmierliví. Podľa islamu večný život možno dosiahnuť len vierou v jedného Boha – nie Boha, ktorý prebýva v troch osobách – a zároveň vierou v prorokov, medzi ktorých počítajú proroka Mohammeda.
Čo sa týka židovskej obce, Kapustin nás ubezpečuje, že pre spokojný posmrtný život je postačujúce, ak žijeme spravodlivo. Samotní Židia majú ťažšiu životnú cestu ako neveriaci kvôli množstvu pravidiel a príkazov, ktoré musia napĺňať, a tak ich rovnaký výsledok stojí viac námahy (ale nezabúdajme na radosť!).
Rôzne cesty
Zrejme toto boli najdôležitejšie postrehy z diskusie, pokiaľ vás, podobne ako mňa, zaujímali skôr rozdiely medzi hlavnými náboženstvami a ich pohľadom na svet. Rozdiel možno ešte podčiarknuť tým, že ak v istom momente rabín Kapustin, aj kňaz Šaškovič, hovoria o náboženstvách ako o rôznych cestách, ktoré vedú k tomu istému Bohu, od Hasnu podobná poznámka nezaznie. A z toho, čo o islame stihol prezradiť, sa mi zdá, že mu táto myšlienka nemôže byť až tak blízka. Moslimovia si zrejme Boha nepredstavujú rovnako ako katolíci, pretože viera v trojjediného Boha pre nich nie je drobná odchýlka, ale vážny problém, dogma, ktorú nemožno akceptovať. Ako by potom mohli dosiahnuť toho istého Boha?
Nemyslím si však, že by boli moslimovia kvôli striktnejším merítkam na spásu radikálnejší. Hasna totiž robí v diskusii jeden dôležitý krok, a síce hovorí, že nikto nesmie byť sudcom nad druhými. Pre mňa je to v niečom postačujúce, a povznáša ma to aj nad fakt, že som za daných okolností vyňatá z okruhu večne živých. Ak nikto nemôže poznať, a teda ani znížiť hodnotu iného ľudského života, malo by to stačiť k mierumilovnému a pokojnému spolunažívaniu. Keď nemôžme byť sudcami o duši človeka po smrti, nemáme právo súdiť ju ani teraz.
Na záver by som dodala, že aj keď v diskusii rozdiely medzi monoteistickými náboženstvami vyzneli veľmi zmierlivo, stále presakuje na povrch fakt, že v ich základoch existujú isté nezmieriteľné rozpory. Čo je však dôležitejšou správou, je to, že tieto rozdiely nemusia automaticky znamenať nepriateľstvo voči sebe navzájom. Stretnutie medzi imámom, kňazom a rabínom prináša správu o tom, že na Slovensku zastupujú náboženstvá ľudia, ktorí o rozdieloch medzi sebou vedia, ale zároveň si preukazujú rešpekt. Ešte lepšie je, že ich k tomu vedie ľudskosť, rozumnosť, láskavosť a možno aj istá pragmatickosť. Aspoň toľko prezrádzala atmosféra v Propeleri.
Musím priznať, že sa mi najskôr páčil názov akcie. Pripomenula mi klasické anekdoty, aké poznáme z detstva – stretli sa Američan, Rus a Slovák a… – tie rozdiely vyvolávali smiech. Možno aj zmierňovali isté napätie. Rabín, imám a kňaz sa stretli naozaj, bez paródie. A trúfam si povedať, že sa nestretli len preto, aby sme sa dozvedeli niečo o nich, ale skôr samy o sebe. Vďaka ich rozhovoru si môžeme lepšie ujasniť, ako to máme s vierou, či nevierou my samy, a kde hľadáme odpovede na podstatné otázky, ktorým sa dá len ťažko vyhnúť.
Titulná snímka: Islamská nadácia na Slovensku. Projekt s názvom Bojujeme proti islamofóbii a podporujeme obete nenávistných trestných činov na Slovensku realizuje Islamská nadácia na Slovensku v spolupráci s Ligou za ľudské práva. Projekt je spolufinancovaný z Programu Európskej únie pre Práva, Rovnosť a Občianstvo (2014 – 2020).
