Ak človek cestuje do moslimského sveta po prvýkrát, možno mu hlavou víria pochybnosti, ktorých semienka mu do mysle zasiali média o „zlých“ krajinách, no stačí pár dní a všetko je inak. Tak neskutočne inak až tomu doma nikto nechce veriť.
„Kde vo svete si stretol najpohostinnejších ľudí?“ Každý cestovateľ, dobrodruh či možno aj príležitostný dovolenkár sa už určite stretol s podobnou otázkou. Ľudia sú zvedaví a radi si vypočujú príbehy z ďalekých či blízkych krajín o tom s akými domácimi sa kde možno stretnúť. Za posledných 15 rokov mojich ciest po svete sa mi vždy pri tejto otázke vynoria krajiny islamského sveta. Nech rozmýšľam ako dlho chcem, napokon sa myšlienky zakotvia v priestore medzi Istanbulom, Jeruzalemom, Širázom či Samarkandom. Máloktorý kút sveta by mohol o pohostinnosti rozprávať toľko ako práve tieto končiny.
Najpohostinnejší región
Cestovanie je fantastická vec. Učí nás veci, ktoré nám nikdy škola neukáže, núti nás učiť sa od ľudí, ktorých nepoznáme, učí nás tolerancii, ľudskosti, učí nás dôverovať neznámym kultúram či náboženstvám. Napokon vám cestovanie otvára dvere do nových svetov a vy sa vraciate domov bez peňazí, no bohatší. Islamský svet ma fascinoval dlho pred tým, než som si po prvý krát zbalil batoh a vyrazil. To som však netušil ako veľmi ma zmenia moje prvé cesty do Maroka, Turecka, Sýrie či Iránu.
Z niekoľko týždňových návštev sa stala pasia tak silná až som napokon na cestách po islamských krajinách strávil takmer štyri roky svojho života. Lákadlom boli pamiatky, história, súčasnosť, no netrvalo dlho a človek zistil, že práve ľudia sú týmto korením Orientu a že ľudia z Blízkeho či Stredného Východu by mohli učiť celý svet o pohostinnosti. Ak sem človek cestuje po prvýkrát v živote, možno mu hlavou víria pochybnosti, ktorých semienka mu do mysle zasiali média o „zlých“ krajinách, no stačí pár dní a všetko je inak. Tak neskutočne inak až tomu doma nikto nechce veriť. Sú krajiny, ktoré žijú v sebaklame pohostinnosti, no arabské či moslimské krajiny od Turecka po Afganistan sú tým najpohostinnejším kútom tejto planéty. „Hosť do domu, Boh do domu“ tu nie je prázdna fráza, ale poslanie a stará pravda kolujúca v žilách.
Fantastické privítanie
Cesta autobusom z tureckého Istanbulu do iránskeho Tabrízu trvá niekedy 30, inokedy 35 hodín, no čas sa v týchto končinách nemeria na hodiny ako u nás, ale na poháriky vypitého čaju a rozhovorov. Bolo to moje prvé stretnutie s Iráncami ešte hodiny pred tým, než som po prvý krát v živote prekročil hranice tejto islamskej republiky. Veselí ľudia, milí, zhovorčiví, často vzdelaní, hovoriaci anglicky, nemecky či francúzsky. Dlhá cesta sa rázom roztopila na prehliadky úsmevov, ponúkania z prineseného jedla a odpovedí na zvedavé otázky. Netrvá dlho a príde prvé pozvanie domov. „Nemáte kde spať? Nevadí! Budete naši hostia“ znelo presviedčanie na aké sme dosiaľ neboli zvyknutí. Bez okolkov, len tak akoby to bola ta najobyčajnejšia veta na svete, no pre nás to znamenalo ocitnúť sa v iránskej domácnosti hneď prvý deň cesty. Neskutočné.
Unavení po dlhom presune prídeme k novým známym domov. Dostaneme posteľ, izbu, do polnoci sedíme pri zmrzline a rozhovoroch. Ráno nás čakajú raňajky, vyberieme sa do mesta na prechádzku, kde objavujeme krásne historické mešity aj bazárové uličky a napokon nás po návrate domov čaká tradičný obed prestretý na zemi. Mištičky, taniere, poháre čaju, misa s ovocím, vône Orientu, sladkosti a takmer slzy v očiach, ktorí nám ukázali pohostinnosť o ktorej sme dosiaľ len čítali. Toto je Hodvábna cesta v najkrajšej forme. Ďakujem nevyjadrilo našu vďaku a to s naši noví iránski známi len tešili, že mohli pocestným pomôcť.
Pozvanie na obed
Počas rozpáleného ramadánového dňa sa túlame mestečkom Shush na juhozápade Iránu, neďaleko hraníc s Irakom. V provincii Chuzestán žijú prevažne Arabi, ktorí majú väzby na Irak a nie Peržania či Azerbajdžanci ako vo väčšine Iránu. Z ničoho nič sa z prázdnej ulice pred archeologickým parkom vynorí Sadiq. Mladý Arab, vysoký, so založenými okuliarmi a úsmevom na tvári. Vitajte v Chuzestáne! Prehodíme pár slov a Sadiq „nás musí pozvať na obed“. Potešil sa cudzincom na mieste, kde ich veľa nestretne a tak je rozhodnuté. Vonku je 50 stupňov a každý tieň je kúskom raja. „Dobre, že ste prišli teraz, pred pár týždňami tu bolo neznesiteľné teplo“ smeje sa a nalieva prvé poháriky sladkého, no silného čaju. Takýto sa pije v Iraku a nájdeme ho aj tu. Ocitneme sa v jednoduchom dome na okraji mesta. Nádvorie z udupanej hliny, dvor s niekoľkými vecami a keď sa vyzujeme, ocitneme sa v príjemnom dome, ktorého centrom je obývačka. Rýchlo si nájdeme svoje miesto a Sadiq je úprimne rád, že sme jeho pozvanie prijali. Je ramadán, on ho prísne dodržiava, no je jeho povinnosťou byť hostiteľom.
Ako to, že je to u týchto ľudí tak automatické? Koľko ľudí u nás doma by len tak v malom meste na okraji záujmu pozvalo prvú dvojicu Arabov s batohmi k sebe domov na obed? Toto sú veci, ktoré napokon človeku víria hlavou, keď vidí, že táto pohostinnosť nie je hraná, ale skutočná. Že sa v nej ľudia z týchto končín narodia a je tak prirodzená ako dýchanie. Na tácke na zemi pristane obrovská ryba z rieky Tigris, niekoľko chlebových placiek, kopec zeleniny, džbán vody aj džúsu. Mrzí nás, že nemôže jesť spoločne s nami a je zvláštne napchávať sa takouto hostinou v dome, kde držia pôst, ale Sadiq nás uistí, že je to v najlepšom poriadku. Zhovárame sa o vojne medzi Irakom a Iránom, pretože tu v Chuzestáne bola najsilnejšia, o živote na periférii záujmu aj o vzťahoch oboch krajín dnes. Takéto momenty vám dajú často viac ako prednášky v škole. Je čas rozlúčiť sa. Sadiq nám ďakuje, že sme prišli. Pred odchodom ešte zistí, že náš autobus nezachádza do mesta. Zavolá do autobusovej spoločnosti, vybaví so šoférom zachádzku a autobus pre nás príde. Je toto vôbec možné?
Iftar pod minaretmi
Milujem atmosféru Istanbulu. V každom ročnom období, kedykoľvek, no mám ho veľmi rád aj počas Ramadánu. Mnoho ľudí nerado cestuje do moslimského sveta počas posvätného mesiaca, no ja si to vychutnávam, pretože človek vidí na vlastné oči ako všetko funguje. Kráčam námestím okolo Haghie Sofie, ktorá sa nedávno zmenila opäť na mešitu, priťahujú ma minarety Modrej mešity sultána Ahmeta a priamo pod nimi sa stretávajú v parku ľudia. Je podvečer, pár minút do skončenia dnešného pôstu a rodiny, priatelia, kolegovia, spolužiaci, partie ľudí už sedia na trávniku čakajú na svoju slávnostnú večeru. Zhovárajú sa, je tu rušno, ľudská vrava a všetci túžobne očakávajú, kedy sa napijú vody, dajú si sladké datle a pustia sa do pikniku.
Iftar má čarovnú atmosféru. Jedlo, tradície, rozhovory. Chvíľku sledujem ako sa ľudia tešia, prechádzam sa parkom a odrazu ma rodina pozve k sebe. „Najedz sa s nami“ ukážu na miesto na koberci, kde si môžem sadnúť. „Počas iftaru by nemal byť nikto hladní“ smejú sa. Sedíme spoločne v parku, nad hlavou koruny stromov a zašpicatené osmanské minarety. Krásne prostredie a ešte krajšia scéna. Delíme sa o turecké syry, zeleninu, ekmek, nalievame si čaj a vymieňame si zážitky z cestovania. Pri čaji lúskame slnečnicové semienka a ani sa človek nenazdal a odrazu je o dve hodiny viac. Cestovanie počas Ramadánu je nezabudnuteľné.
Vodná fajka v Betleheme
Palestínsky Betlehem je zaujímavé miesto. Pozná ho celý svet, no málokto si ho napokon vie predstaviť. Sedí rozlezené na pahorkoch, ktorými stúpajú a klesajú ulice a nad nimi sa dvíhajú minarety mešít i zvonice kostolov. Na Palestínčanov mám veľa príjemných spomienok. Milí ľudia s tvrdým a ťažkým osudom, no vždy pripravení podať pomocnú ruku. Po objavovaní pamiatok sa večer túlam starým mestom čakajúc na tmu. Na vydláždenej ulici sedí partia mladíkov, ktorí si ma z diaľky premeriavajú. V iných častiach sveta by som zrejme zmenil smer chôdze, no tu vykročím naproti k ním. Postavia sa, podáme si ruky. „Ahlan wa Sahlan“. Vitaj v Betleheme, Vitaj v Palestíne. Vyberú vodnú fajku a už sme priatelia. Nikdy ma nenapadlo, že budem vo večernom Betleheme fajčiť vodnú fajku sediac na chladnej zemi. Zhovárame sa o Palestíne a hoci majú chalani vek jemne okolo dospelosti, aj tak sú to smutné príbehy. Je ťažké predstaviť si žiť za betónovým múrom. My svoju slobodu máme, no nie každý sa jej môže tešiť.
Misky čaju aj šašlík
Uzbekistan je krajinou, ktorá najlepšie vystihuje Hodvábnu cestu. Je to krajina posiata krásou tyrkysových kupol, historických medries či karavanserajov a krajina, ktorá bola stáročia symbolom pohostinnosti. Prechádzali tadiaľto karavany z Istanbulu do Číny a ak by sa nemohli spoľahnúť na miestnych, mnohí by do cieľa nikdy nedorazili. Byť v Uzbekistane a cestovať ním s batohom znamená, že budete v stálom kontakte s ľuďmi. Mnohí vedia po rusky, mladší po anglicky a sú natoľko zvedaví a zhovorčiví, že celú cestu vás budú sprevádzať ľudia a rozhovory.
Neraz sa stane, že sa ocitnete v čajcháne, kde vás pozvú na kanvičku zeleného čaju alebo na vynikajúce šašlíky, ktoré domáci milujú. Ako náhle sa mnohí dozvedia odkiaľ ste, začne sa príjemný rozhovor. Sovietske dedičstvo nás akosi prepojilo a Uzbeci to stále vnímajú. „Vy ste zo Slovenska?“ tak to vám dám lepšiu cenu, lacnejší lístok, zveziem vás na stanicu, ochutnajte tento melón. Mnohokrát vám to otvorí dvere do krásneho sveta. Neraz som sedel, čítajúc knihu pod morušami v Buchare, až som ju musel napokon odložiť, pretože si ma našli noví známi. Ani neviem ako odrazu sme ponorení v rozhovoroch, vyjedáme oriešky či sušené marhule a počúvam ich spomienky prepletené s mojimi.
Fotografie: autor
Tomáš o svojich zážitkoch hovoril aj v online diskusii, ktorú podporila Nadácia mesta Bratislava.
Projekt “Verejná obývačka rozmanitosti” je podporený cez program Komunitné aktivity 2021 Nadácie mesta Bratislavy na základe zmluvy o poskytnutí dotácie č. GPKOM/134/2021. Cieľom je znižovať prehlbujúce napätie v spoločnosti a radikálne zmýšľanie, ako aj sociálne vylúčenie “iných” cez aktívne vyvracanie dezinformácií/stereotypov a priame pro-aktívne zapojenie kľúčových aktérov a príslušníkov vybraných menšín, iniciovanie konštruktívneho dialógu o strachoch, predsudkoch, príčinách a dopadoch neznášanlivosti cez pozitívne príklady a prínosy „cudzích“ medzi nami.
