Maysoon Salama, ktorá počas masakru prišla o syna, tvrdí, že pozostalým chýbajú ich príbuzní, ale vytrvalo pracujú na zblížení komunity.
V centre detskej pomoci, ktorú prevádzkujme spolu s mojim manželom v Christchurch, má väčšina detí niekoho zo svojej rodiny alebo známeho, kto bol počas útoku zranený.
Päť detí prišlo o rodičov, stratili otcov. Jednou z nich bola moja vnučka Aya. Máme mnoho detí, ktorých rodičia boli traumatizovaní alebo zranení. Niektoré deti toho doma skutočne veľa počuli.
Centrum sme znovuotvorili dva týždne po incidente a bolo jasné od prvého dňa, že mentálne zdravie detí musí byť našou prioritou. Potrebovali sme im pomôcť s ich traumou a naučiť ich, ako to zvládať. Opakovane sa nás pýtali na jednu z našich študentiek, ktorá bola počas útoku zranená. Niektorí z nich vedeli, že je zranená, bola to veľmi náročná situácia.
Oslovila som ministerstvo školstva i premiérku, aby som im zdôraznila, že potrebujeme pomoc. Pripravila som list pre premiérku Jacindu Adern o mentálnom zdraví a urgentných potrebách našej komunity ako z krátkeho, tak aj z dlhodobého hľadiska.
Premiérka zakročila a vláda nás finančne podporila. Ich kroky ale neboli dostatočne rýchle a preto sme začali s organizáciou pomoci pre mentálne zdravie a podporu vdov.
Zmenili sme osnovy podľa toho, čo sme považovali za prospešné pre deti tak, aby sme ich veľmi nezaťažovali. Zamerali sme sa na zábavné aktivity, príbehy spojené so stratou svojich milovaných. Zafungovalo to a dnes sa deti majú oveľa lepšie. Sú šťastné a plné života.
Ako muslimovia potrebujeme viac príležitostí hovoriť o pozitívnych veciach a nie len o incidentoch, v ktorých muslimovia vystupujú ako teroristi. K takýmto príležitostiam ale dochádza len sporadicky. Myslím si, že 15. marec bol dňom, ktorý otvoril oči mnohým ľuďom. Boli sme to totiž my, kto sme sa stali obeťami.
Som vedkyňou, mám doktorát. Muslimky ale často nemajú na prácu dostatok príležitostí. Pokiaľ nosíte hidžáb, nedostanete sa ani na pohovor a ak sa tak aj stane, viete, že odpoveď bude zamietavá. Ľudia si to začali priznávať až nedávno, čo je jednou z pozitívnych vecí, ktoré sa začali diať po marci 2019.
Incident nám otvoril mnohé spektrá. Ale skutočne potrebujeme tragédie k tomu, aby sme začali konať?
Autority pred týmto útokom jednoznačne zlyhali pri ochrane muslimov. S políciou sme totiž vždy komunikovali, keď bola nejaká hrozba, napriek tomu sa ale nikdy nič z ich strany neudialo.
Niekoľkokrát nám v našom centre rozbili okná a ľudia na nás kričali z ulice. Moje auto bolo obliate krvou a popísané vulgarizmami, ktorým som nerozumela do chvíle, kým mi ich preložila naša učiteľka jazyka Kiwi.
Ak chceme na sociálnych sieťach oznámiť pre našu komunitu nejakú aktivitu, nemôžeme spomenúť miesto, čo nám sťažuje situáciu a pridáva prácu.
Na Novom Zélande som už 25 rokov, čo je dosť dlho na to, aby som si bola vedomá diskriminácie voči cudzincom vo všeobecnosti a obzvlášť voči muslimom, dokonca aj vo vzdelávacom systéme. A nejedná sa len o šikanu zo strany iných žiakov, ale dokonca aj zo strany učiteľov. Vždy som zdôrazňovala, že potrebujeme viac komunikovať o odlišných kultúrach. Ľudia hovoria, že potrebujeme byť inkluzívni, ale kde je odhodlanie?
Od samotnej streľby využívam svoje zručnosti a akékoľvek vedomosti v účasti na vyšetrovaní, či sa dalo útokom zabrániť, čoho súčasťou je spolupráca s vládou, rôznymi organizáciami a ministerstvom školstva.
Mnohí z nás, ktorí sme v tejto problematike lídrami, sme už unavení. Ja osobne tiež a už to celé nezvládam. Prechádzať si procesom účasti vo vyšetrovaní je vyčerpávajúce a človek musí byť vždy v pozore. Musíte rozmýšľať a niekedy sa vám už rozmýšľať nechce. Trénujeme mládež v našej komunite, motivujeme ju a dúfame, že sa dokáže postaviť.
Po incidente došlo aj k ďalším zmenám. Vládna agentúra zodpovedná za etnické komunity získala viac finančnej podpory a máme pocit, že by tu mohol byť väčší dôraz na sociálnu kohéziu a aktivity. Mnohí ľudia zo širšej komunity k nám prichádzajú, rozprávajú sa s nami a oceňujú našu činnosť.
Toto ale určite nie je to, čo chce počuť muž, ktorý tento útok spáchal. Jeho cieľom bol presný opak, no to sa mu nepodarilo. Chcem mu odkázať, že sa máme veľmi dobre. Sme šťastní. Chýbajú nám naši milovaní, ale vieme, že sú na lepšom mieste. Nedosiahol si nič.
Text pôvodne publikoval portál The Guardian.
