Cenu pre Petra Handkeho kritizovali zahraničné organizácie i médiá. Tie naše boli kritické oveľa menej.
Rakúsky spisovateľ Peter Handke vo štvrtok získal Nobelovu cenu za literatúru. V 90. rokoch 20. storočia bol pritom Handke intenzívnym podporovateľom Miloševićovho režimu počas krvavého kolapsu bývalej Juhoslávie. V roku 1996 vyvolalo pohoršenie jeho dielo „Cesta k riekam: Spravodlivosť pre Srbsko“ a v roku 1999 vrátil nemeckú Buechnerovu cenu na protest proti tomu, že NATO bombardovalo Belehrad.
V článku pre The Guardian z roku 1999 novinár Ian Traynor uvádza, ako Handke „tvrdil, že muslimovia zinscenovali svoj vlastný masaker v Sarajeve a potom z toho obvinili Srbov“ a že „neveril, že srbské jednotky popravili tisíce muslimských mužov v Srebrenici v lete roku 1995.“ Na článok upozorňuje stanica Al Džazíra.
OSN vo svojom rozhodnutí označilo masaker v Srebrenici za genocídu. Podľa oficiálnych údajov v ňom srbskí vojaci v roku 1995 popravili viac ako 8-tisíc Bosniakov. Tým sa genocída v Srebrenici stala najväčším masakrom na území Európy od konca druhej svetovej vojny.
Slobodan Milošević žiadal, aby Peter Handke vystúpil na jeho obhajobu pred medzinárodným trestným tribunálom v Haagu, kde bol Milošević súdený za zločiny proti ľudskosti, genocídu, porušovanie Ženevských konvencií a porušovanie pravidiel vedenia vojny.
Keď Milošević v roku 2006, krátko pred koncom procesu, zomrel vo väzbe na infarkt, Peter Handke mal prejav na jeho pohrebe.
PEN America: Sme šokovaní
Ocenenie v zápätí odsúdila napríklad takmer sto rokov stará americká organizácia bojujúca sa slobodu prejavu v literatúre PEN America. „PEN America obvykle nekomentuje literárne ocenenia iných inštitúcií. Uvedomujeme si, že tieto rozhodnutia sú subjektívne a kritériá nie sú uniformné,“ uvádza sa v úvode stanoviska. Udelenie Nobelobelovej ceny Petrovi Handkemu však podľa organizácie musí byť výnimkou.
„Sme šokovaní výberom spisovateľa, ktorý vo svojich verejných prejavoch podkopával historickú pravdu a verejne sa zastal páchateľov genocídy, bývalého srbského prezidenta Slobodana Miloševića a vodcu bosnianskych Srbov Radovana Karadžića,“ uviedla organizácia.
Pripomenula, že v PEN charte z roku 1948 sa zaviazala „bojovať proti lživým publikáciám, úmyselným klamstvám a skresľovaniu faktov“ a že charta ju zaväzuje „potláčať nenávisť a bojovať za víziu ľudstva žijúceho v mieri a rovnosti.“
„Odmietame rozhodnutie, podľa ktorého si spisovateľ, ktorý dlhodobo spochybňuje dôkladne zdokumentované vojnové zločiny, zaslúži byť oslavovaný pre svoju „jazykovú vynaliezavosť,“ uvádza sa ďalej.
Západné médiá a tie naše
„Podľa kritikov obhajca genocídy,“ píše v nadpise článku o Nobelovej cene pre Handkeho The Washington Post. „Problematická voľba,“ začína text o kritike Handkeho The Guardian. Prehľad kritikov udelenia ceny takejto osobe uvádza ja BBC.
Web najstaršieho britského denníka The Times vydal po udelení ceny článok s názvom „Postoj Timesu k Nobelistovi Petrovi Handkemu“. Text sa začína slovami: „Nobelova komisia urobila hanebný výber pri voľbe nositeľa ceny za literatúru.“ Udelenie Nobelovej ceny Handkemu volá „perverznou voľbou“.
Srbské médiá podľa Al Džazíry píšu, že Nobelova cena bola udelená „priateľovi Srbov“. Neprekvapil by ani postoj nacionalistických portálov či hnutí na Slovensku, ak by mali z Handkeho novej ceny radosť. Avšak už menej pochopiteľné je, keď hrozivé rozhodnutie komisie udeľujúcej Nobelove ceny zľahčujú aj takzvané liberálne či demokratické médiá.
Pozreli sme sa, ako informáciu o udelení Nobelovej ceny tejto osobe spracovali Denník SME a Denník N. V oboch prípadoch bol dôraz najmä na literárne počiny Handkeho. Jeho politickým postojom sa venovali len stručne.
Denník SME venoval po udelení ceny profilu Petra Handkeho dva články. V každom z nich venuje jeho postojom ku konfliktom na Balkáne asi tri vety. To najkritickejšie na jeho adresu v jednom z nich je, že Handkeho za prosrbský postoj „mali v zuboch doma aj v zahraničí“. Podľa druhého článku „Handkemu uškodilo, keď počas vojny v bývalej Juhoslávii podporoval Srbov” a „bol na pohrebe Slobodana Miloševiča“.
Denník N jeho podporu vojnových zločincov a popieranie genocídy komentuje slovami o tom, ako Handke dokáže „byť aj veľmi adresný a reagujúci na spoločenské dianie.“ To najhoršie, čo sa o ňom v článku dočítame je, že Slobodana Miloševića navštívil vo väzení a mal prejav na jeho pohrebe. A hneď na to článok dodáva: „To nezanedbateľná časť publika dodnes nedokáže prehryznúť,“ akoby tieto postoje boli niečo, čo je vecou názoru, čo niekto môže „prehryznúť“ a iný nie.
Popieranie genocídy a podpora vojnových zločinov sa však vecou názoru stať nikdy nesmú.
