Pred mesiacom vošiel muž do synagógy v meste Poway v Kalifornii a postrelil štyroch ľudí, pričom jedného zabil, zároveň sa nedávno podpaľač pokúsil vypáliť neďalekú mešitu. Oba činy pravdepodobne spáchal ten istý človek.
Strelec zo synagógy, 19-ročný John Earnest zo San Diega nachádzajúci sa vo väzbe pre podozrenie zo spáchania vraždy v synagóge, na internete zverejnil 4000-slovný manifest, v ktorom sa prihlásil k podpáleniu mešity v susednom meste Esconcido. Ako uviedol, mešitu podpálil na počesť vraha, ktorý nedávno zabil 50 muslimských veriacich na Novom Zélande. „Mešitu v Escondide som podpálil benzínom len týždeň po obetovaní sa Brentona Tarranta a nikdy na mňa nič nenašli,“ napísal vo svojom manifeste.
Prepojenie medzi uvedenými zločinmi nám doslova bije do očí.
V posledných šiestich mesiacoch sa udiali tri masové streľby v modlitebných priestoroch v západnom svete – dve zamerané na židov a jedna na muslimov. Vo všetkých prípadoch však ideológia zostávala rovnaká. Strelci boli poháňaní nielen bielou nadradenosťou, ale aj bigotným sprisahaním, podľa ktorého etnické menšiny demograficky nahrádzajú bielych. Ernestov manifest je znepokojujúcou zmesou antisemitizmu a islamofóbie s voľne premiešanými ospravedlneniami násilia. Autor nenecháva priestor na pochybnosti o tom, kto ho inšpiroval. „Pre mňa osobne bol Tarrant katalyzátorom,“ napísal odkazujúc na strelca v mešite na Novom Zélande, ktorý zanechal obdobný manifest: „Ukázal mi, čo sa dá urobiť.“
Počas posledných desaťročí žili židia a muslimovia na západe v relatívnom luxuse, kedy medzi sebou mohli bojovať takmer výhradne o zahraničnú politiku, vylučujúc tak akékoľvek iné otázky. To boli pokojné časy. Len málo sme si uvedomovali, že počas našich stretov sa zem pod našimi nohami postupne hýbala. Ako napísali moji kolegovia Mehdi Hasan a britský novinár Jonathan Freedland, obe menšiny sú dnes ohrozované nástupom krajnepravicových hnutí, ktoré sú absolútne nepriateľské voči rôznorodosti. Ak tieto hnutia dosiahnu kritickú silu, výsledok starých debát bude diskutabilný. Dejiny nám už ukázali, kam táto cesta vedie.
Je náročné rozpoznať zlaté časy skôr, než sa stanú minulosťou. Kým v Európe a USA nemajú núdzu o nespravodlivosti a výzvy, ktorým musia čeliť, tieto oblasti naďalej zostávajú miestami, kde ľudia odlišných rás a náboženstiev dokážu spolu žiť v relatívnom mieri a dôstojnosti. Západný svet dovolil rozličným ľuďom, ako napríklad židom a muslimom, aby sa navzájom stretávali, spoznávali a dokonca vytvárali jedinečné kultúry a komunity. Tento druh rôznorodosti nie je historickou normou a dnes čelí veľkej hrozbe. Každá masová streľba vykonaná ľuďmi, ktorí dokazujú, že sú ochotní svoju ničivú rétoriku i žiť, je ďalším úderom otvoreným spoločnostiam, ktoré väčšina z nás považuje za samozrejmosť, je ranou spoločnostiam, ktoré sa začínajú rúcať.
Tváre a mená obetí teroristického útoku na mešity v Christchurch
Hrozná streľba na židovských veriacich v synagóge počas posledného dňa Pesachu mi pripomenula bolesť, ktorú som cítil po nedávnych krajnepravicových masakrách muslimských veriacich v mešitách v Quebecu a na Novom Zélande. Hoci bol výber obetí v každom prípade odlišný, konečný cieľ zostával rovnaký. Faktom je, že antisemitizmus a islamofóbia na západe vychádzajú z toho istého zdroja, z honby za etnickou čistotou. Tí, ktorí prijímajú jednu bigotnosť v domnienke, že sú chránení pred druhou, žijú v ilúzii.
Dnes žneme následky nenávisti, ktorú zasiali a stále zasievajú mocní demagógovia a oportunisti. Skôr možno očakávať, že sa bude situácia ďalej zhoršovať, než že by sa začala zlepšovať.
V dôsledku strašných udalostí, ako je i streľba v synagóge v Poway, si spomeniem na svojho obľúbeného spisovateľa, židovsko-rakúskeho románopisca Stefana Zweiga. Bol vedúcou postavou kultúrnej renesancie židovskej Viedne ešte predtým, než nástup nacizmu zatemnil svet. Počas čiernych okamihov by sme mali pamätať na príbeh Stefana Zweiga a jeho zničenej komunity – nie ako na znak nevyhnutného, ale ako na pripomienku urgentnej potreby vzdorovať týmto známym silám s dôstojnosťou a silou. Príručka sa stáva naliehavou predovšetkým v dôsledku tragédií na Novom Zélande, v Pittsburghu, Quebecu a Powayi.
„Dokonca i z priepasti hrôzy, v ktorej sa snažíme vidieť dnes našu cestu, poloslepí, s rozrušenými a rozbitými srdciami znovu a znovu vzhliadam k starobylým súhvezdiam, ktoré svietili na moje detstvo, upokojujem sa zdedenou dôverou, že jedného dňa sa tento úpadok objaví iba ako interval vo večnom rytme pokroku smerom dopredu a hore,“ napísal Zweig vo svojich pamätiach.
Pôvodný text publikoval portál The Intercept.
