Počas európskeho osvietenstva prezentovali početní autori Muhammada ako antiklerikálneho hrdinu.
Šírenie Koránu a sprístupňovanie jeho prekladu verejnosti bolo v 16. storočí veľmi nebezpečné, pretože by to mohlo vyvolávať zmätok a zvádzať pravoverných kresťanov. Prinajmenšom takto znel názor radných protestantského mesta Bazilej z roku 1542, ktorý nechal uväzniť majiteľa miestnej kníhtlače kvôli jeho plánom publikovať latinský preklad muslimskej posvätnej knihy. Do pokusu o záchranu projektu publikácie zasiahol cirkevný reformátor Martin Luther, keď napísal, že nie je lepší spôsob ako bojovať s Turkom, než odhaliť „lži Muhammada“ všetkým.
Výsledná publikácia z roku 1543 sprístupnila Korán európskym intelektuálom, z ktorých ho väčšina študovala z dôvodu lepšie spoznať islám, aby tak voči nemu vedeli účinnejšie bojovať. Boli tu však i takí, ktorí využili štúdium Koránu, aby sformulovali vlastné vymedzenie sa voči kresťanskej doktríne. Katalánsky polyhistor a teológ Miguel Serveto poukázal na početné koránske argumenty, ktorými sa zaoberá vo svojom proti-Trojičnom traktáte s názvom Christianismi Restitutio (1553), v ktorom nazval Muhammada skutočným reformátorom, ktorý kázal návrat k čistému monoteizmu. Tento čistý monoteizmus bol podľa jeho názoru narušený kresťanskými teológmi, ktorí „vynašli perverznú a iracionálnu dogmu o Trojici“. Po publikovaní týchto heretických myšlienok bol Serveto odsúdený Katolíckou inkvizíciou vo Viedni a upálený so svojimi vlastnými knihami v kalvínskej Ženeve.
Počas európskeho osvietenstva prezentovali početní autori Muhammada v podobnom duchu – ako antiklerikálneho hrdinu. Niektorí nahliadali na islám ako na čistú formu monoteizmu blízku filozofickému deizmu a Korán považovali za racionálny chválospev Stvoriteľovi. V roku 1734 George Sale publikoval nový anglický preklad Koránu. V jeho úvode opísal rannú históriu islámu a idealizoval proroka Muhammada ako antiklerikálneho reformátora, ktorý odstraňuje povery a s nimi spojené praktiky raných kresťanov – ako kult svätých či kult relikvií a oslabuje moc skorumpovaného a ziskuchtivého duchovenstva.
Salesov preklad Koránu bol v Anglicku všeobecne rozšírený a uznávaný. Pre mnohých čitateľov sa stal Muhammad symbolom antiklerikálneho republikánstva. Preklad bol vplyvný i v zahraničí. V roku 1765 si jeho kópiu zakúpil prezident U.S.A. Thomas Jefferson od predavača kníh vo Williamsburgu, aby tak lepšie pochopil filozofický deizmus prekonávajúci „hranice spovednice“. (Jeffersonova kópia je momentálne uložená v Kongresovej knižnici a používa sa pri prísahe muslimských zástupcov kongresu počnúc Keithom Ellisonom v roku 2007). V Nemecku čítal romantik Johann Wolfgang von Goethe preklad Salesovej verzie, čo pomohlo vykresliť vyvíjajúcu sa mienku o Muhammadovi ako o inšpirovanom básnikovi a archetype proroka.
Francúz Voltaire s obdivom cituje Salesov preklad vo svojej publikácii Essai sur les mœurs et l’esprit des nations (Dejín sveta) z roku 1756, kde opisuje Muhammada ako inšpirovaného reformátora, ktorý ruší poverčivé praktiky a odstraňuje moc skorumpovaného duchovenstva. Ku koncu storočia prezentoval anglický whig Edward Gibbon (vášnivý čitateľ Salesa a Voltaira) oslavným štýlom Muhammada v publikácii The History of the Decline and Fall of the Roman Empire (História úpadku a pádu Rímskej ríše, 1776-89):
„Učenie Muhammada je oslobodené od nedôvery alebo nejednoznačností. Korán je slávnym svedectvom o Jedinečnosti Božej. Prorok z Mekky odmietol uctievanie modiel, ľudí, hviezd a planét na racionálnom princípe – že čokoľvek povstane musí upadnúť, čokoľvek sa narodí musí zomrieť, čokoľvek je pominuteľné a musí sa degradovať a zahynúť. V stvoriteľovi vesmíru vyznáva a uctieva nekonečnú a večnú bytosť bez formy a viazanosti na miesto, bez podobnosti, odhaľujúcu naše najtajnejšie myšlienky, existujúcu kvôli sebe samej a odvodzujúcu od seba samej morálnu a intelektuálnu dokonalosť. Filozofický teista by mohol súhlasiť s vyznaním viery nasledovníkov islámu, vierou možno až príliš vznešenou pre naše dnešné schopnosti chápania.“
Bol to však Napoleon Bonaparte, ktorý si vzal proroka Muhammada až príliš k srdcu predstavujúc si seba samého ako „nového Muhammada“ po tom, čo prečítal francúzsky preklad Koránu od Claude-Étiennea Savaryho z roku 1783. Savary spísal svoj preklad v Egypte, kde sa snažil obklopený melódiou arabského jazyka zachytiť krásu arabských textov do francúzštiny. Rovnako ako Saleho preklad, Savaryho preklad začína úvodom popisujúcim Muhammada. Savary prezentuje proroka ako „skvelého“ a „neobyčajného“ muža, „génia“ na bojisku, muža, ktorý vedel motivovať svojich nasledovníkov k lojálnosti. V roku 1798 si Savaryho preklad prečítal Napoleon na lodi, ktorá ho viezla do Egypta. Inšpirovaný Savaryho vyobrazením Muhammada ako výborného generála a múdreho zákonodarcu sa Napoleon rozhodol stať „novým Muhammadom“. Dúfal, že ho káhirskí ulamá (učenci) prijmú i s jeho vojakmi ako priateľov islámu prichádzajúcich oslobodiť Egypťanov spod nadvlády Osmanskej tyranie. Napoleon dokonca tvrdil, že jeho príchod do Egypta je predpovedaný Koránom.
Napoleon mal idealizovanú, osvieteneckú víziu islámu ako čistého monoteizmu. Avšak jeho egyptská výprava zlyhala z časti na tom, že jeho predstava o islamskom náboženstve sa značne líšila od predstavy káhirských ulamá. Napoleon nebol jediným, ktorý sa videl v role „nového Muhammada“. Goethe nadšene vyhlásil, že cisár je „Muhammadom sveta“ a francúzsky autor Victor Hugo označil Napoleona za „Muhammada západu“. Na konci svojho života v exile na ostrove Svätej Heleny Napoleon premýšľajúc o svojej porážke píše o Muhammadovi ako o „veľkom mužovi, ktorý zmenil svet“. Napoleonov Muhammad je dobyvateľ a zákonodarca, presvedčivý a charizmatický človek, ktorý sa podobá na úspešnejšiu verziu Napoleona – Napoleona, ktorého nikdy nikto nevyhnal na studený ostrovček v južnom Atlantiku.
Pohľad na Muhammada ako na jedného z najväčších zákonodarcov na svete, pretrval až do 20. storočia. V roku 1935 Adolph Weinman, americký sochár narodený v Nemecku, zobrazil Muhammada medzi 18 zákonodarcami v ozdobnom vlyse hlavnej budovy Najvyššieho súdu U.S.A. Rôzni európski kresťania vyzývali svoje cirkvi, aby uznali Muhammada ako proroka muslimov. Pre katolíckych učencov zaoberajúcich sa islámom, ako sú Louis Massignon alebo Hans Küng či pre škótskeho protestantského učenca Williama Montgomeryho Watta bolo toto uznanie najlepším spôsobom, ako podporiť mierový, konštruktívny dialóg medzi kresťanmi a muslimami.
Tento druh dialógu pokračuje i dnes do značnej miery utopený v konfliktoch, v ktorých sa snažia extrémni pravicoví politici v Európe a inde vo svete démonizovať Muhammada, aby tak ospravedlnili protiislamskú politiku. Holandský politik Geert Wilders nazýva Muhammada teroristom, pedofilom a psychopatom. Negatívny obraz Proroka je paradoxne podporovaný i fundamentalistickými muslimami, ktorí ho obhajujú a odmietajú všetky historické kontextualizácie jeho života a učenia. Násilní extrémisti tvrdia, že obhajujú islám a jeho proroka pred „urážkami“, no dôsledkom je zabíjanie a teror. Pre všetky tieto dôvody je potrebné vrátiť sa späť do minulosti a preskúmať rôzne a často prekvapujúce západné vyobrazenia nespočetných tvárí Muhammada.
Knihu Faces of Muhammad: Western Perceptions of the Prophet of Islam from the Middle Ages to Today (Tváre Muhammada: západné vnímanie proroka islamu od stredoveku až dodnes) publikovala spoločnosť Press Aeon Strategic Partner v spolupráci s Univerzitou v Princetone.
Text Johna Tolana pôvodne publikoval portál Aeon.co pod licenciou CC BY-ND 4.0. Titulná foto: Michaela McNichol, Library of Congress, CC BY 2.0
