Príbeh hrdého národa, ktorý bol desaťročia decimovaný Sovietskym zväzom a Ruskom, až sa zmenil v očiach sveta na národ teroristov.
„Je ľahké vyrobiť národ teroristov. Stačí na to iba informačná vojna ako zo starej príručky KGB, pár šialencov s výbušnými opaskami a súrami z Koránu a pohodlnosť, ba ľahostajnosť svetovej verejnosti.“
Irena Brežná – Vlčice zo Sernovodska, Absynt 2016, str. 5
Irena Brežná v knihe Vlčice zo Sernovodska, zápisky z rusko-čečenskej vojny (Absynt, 2016) čitateľom predstavuje príbeh hrdého národa so symbolom vlka, ktorý bol v 20. storočí celé desaťročia decimovaný Sovietskym zväzom a neskôr Ruskom, až sa nakoniec zmenil v očiach sveta na národ teroristov. Morálne a fyzicky zničený národ upadol do jarma tyrana, ktorý je dnes vazalom, synom a verným poskokom Kremľa a v jeho záujmoch vládne v Čečensku.
Kniha je príbehom odvážnych žien vzdorujúcich okupantom, hľadajúcich svoje deti, manželov i zmysel života po vojne, ktorá im okrem blízkych zobrala aj ich dôstojnosť. Je svedectvom o zničenej krajine, skrvavenej duši a odpore, ktorý má rôzne tváre.
Prvá vojna (1994 – 1997) očami švajčiarskej novinárky
Zbierka živých spomienok na vojnu v Čečensku začína opisom ťažkého života žien v dedine Sernovodsk, ktorá v roku 1996 čelila brutálnemu útoku ruskej armády. Mrazivo popisuje strádanie čečenských žien, ktoré prišli o svojich mužov a len na pár hodín im je umožnené pod dohľadom opitých ruských vojakov aspoň podojiť kravy a nazrieť do zničených príbytkov.
Táto udalosť a s ňou spojená osobná skúsenosť ju hlboko zasiahla. Od tohto momentu sa naplno pustila do zaznamenávania útrap a podôb čečenských vojen. Príbehov, ktoré v nej oživili spomienky na dobu, keď bola sama v pozícii utečenky, ktorá po auguste 1968 opúšťala rodné Československo.
„Zdalo sa mi, že v Čečensku som sa vrátila k sebe, k svojmu vlastnému príbehu. Staviam sa tvárou v tvár tankom, konečne vidím vojakov, od ktorých som bola kedysi odtrhnutá. Túžila som hádzať kamene na tie bizarné kovové útvary. Medzitým som nadobudla zručnosť v hádzaní slov, moja osvojená kamenná reč sa na tento boj dobre hodí,“ spomína Brežná.
V návratoch k prvej vojne ukazuje život žien a ich detí vyrastajúcich na uliciach, po ktorých sa potĺka smrť, kde sa deti nechcú hrať na vojakov, lebo žiadne z nich nechce byť Rusom, kde deti namiesto slnka, bábik či hračkárskych autíčok maľujú zubatú, vrtuľníky a tanky.
Súčasne však kritizuje aj prístup novinárov. Niektorí z nich namiesto pomoci obetiam vojny hľadajú senzáciu a najlepšie zábery pre „pobavenie“ svojich divákov. Panoptikum novinárskej práce v prvej čečenskej vojne pozostáva z tých, ktorí hľadajú pravdu až po tých, ktorí chcú od čečenských žien a mužov vidieť slzy. No tí už nevládzu plakať.
V podkapitole Gén spravodlivosti, prináša portrét predsedu komisie pre ľudské práva Sergeja A. Kovaľova. Jeho životný príbeh je obohatený o jeho názory na Rusko a Západ. Tie sú dnes mimoriadne aktuálne. „Rusko potrebuje od Západu rovnako pomoc, ako aj nátlak, ale oboje musí byť konkrétne adresované. Podporiť by sa mali len tie najpotrebnejšie projekty, ktoré pomáhajú demokracii. Rusku sa nesmú klásť ultimáta a nesmie sa naň paušálne nadávať. Nevhodný je však aj zdvorilý jazyk diplomatov,“ konštatuje Kovaľov.
Nezávislosť
Táto časť pojednáva o krátkom – dvojročnom – intermezze, kedy si Čečeni a svet mysleli, že boj je vyhratý, no ruský medveď sa pripravoval na krvavú odvetu. Brežná v nej opisuje históriu čečenskej kultúry odporu, o ktorej písal už Lev N. Tolstoj – aktívny účastník rusko-čečenských vojen v 19. storočí – a ktorú na prelome 20. a 21. storočia zosobňovali Džochar Dudajev alebo Šamil Basajev. Dedičstvo čečenského odporu, ktorý má stáročnú tradíciu, ešte výraznejšie podporil práve ruský útlak, ktorý zosobňovali Stalinom organizovaný odsun (v roku 1944) Čečenov do strenej Ázie a vojny z prelomu 20. a 21. storočia.
Autorka hĺbavo popisuje charakteristiku národa, v ktorom sú mŕtvi dôležitejší ako živí, analyzuje príčiny, ktoré viedli čečenských mužov a ženy k tomu, že sa čoraz častejšie utiekali k terorizmu. Zároveň opisuje ruskú politiku čečenskej izolácie, ktorá ich mala primäť k tomu, aby sa poddali a podporiť prirodzenú ruskú imperiálnu politiku, ktorá sa naplno prejavila o niekoľko rokov neskôr v počínaní Vladimíra Putina.
Hoc jednou z najkratších, no obsahovo najsilnejších je podkapitola Topánočky pre jednonohých, V nej Brežná popisuje iracionalitu švajčiarskej humanitárnej pomoci.
O autorke
Irena Brežná (n. 1950) je slovensko-švajčiarska novinárka, reportérka a spisovateľka. Vyrastala v Československu, no po invázií vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 spolu s rodičmi emigrovala vo Švajčiarska. V Bazileji absolvovala štúdium slavistiky, filozofie a psychológie a do roku 1989 pracovala ako korešpondentka pre Rádio Slobodná Európa a pre BBC.
Dodnes publikuje v prestížnych nemeckých a švajčiarskych periodikách. Aktívne sa podieľala na práci v Amnesty International a podporuje projekty na pomoc ženám v rôznych častiach sveta. Je autorkou deviatich kních, z ktorých niektoré boli preložené aj do slovenčiny. Zbierka reportáží a osobných skúseností z rusko-čečenskej vojny Vlčice zo Sernovodska vyšla po prvýkrát na Slovensku v roku 2016 vďaka vydavateľstvu Absynt.
Druhá vojna (1999 – 2006)
V tretej kapitole sa Brežná sústreďuje na udalosti najkrvavejšej etapy rusko-čečenského konfliktu. V prvom rade sa snaží vysvetliť príčiny správania sa Ruska a ruských vojakov. Používa k tomu paralelu konfliktu, ktorý sa odohráva v ruskej duši a v ruskej spoločnosti, ktorý symbolizujú žena – matka a matka Rus. K vysvetleniu tohto vzťahu používa slovanskú povesť o matke a jej synovi, ktorý sa môže od matky odpútať len v tom prípade, že ju zabije. Dôsledky tohto činu sa pretavili v priebehu vojny, v zločinoch ruských vojakoch a tiež v tom, že žiaden ruský vojak nakoniec nebol za zločiny spáchané na čečenských ženách, deťoch a mužoch potrestaný.
„Ruský syn, odvedený matičkou Rusou prichádza do Čečenska ako devätnásťročný vojak alebo kriminalistický žoldnier. Zavšivavený, hladný, plný mýtického strachu zo zlých Čečenov, spitý, strieľa okolo seba a hľadá bezpečie, až kým nenájde náhradnú matku; na kontrolnom stanovisku bez hanby ožobračuje čečenské dedinčanky, ktorým predtým podpálil domy,“ opisuje svoje skúsenosti Brežná.
Veľká časť je venovaná čečenskej bojovníčke za ľudské práva Zajnab Gašajevovej. Zajnab je zberateľkou duší. Hľadá tých, ktorí prežili útrapy vojny a potrebujú jej (no nielen jej) pomoc. Brežná popisuje úsilie Zajnab vynakladané v jej domovine, v Rusku i naprieč svetom, ktorého pozornosť chce upriamiť na to, čo sa deje v Čečensku. Avšak márne.
Túto márnosť a vlastnú zodpovednosť si uvedomuje aj Zajnab. „Musíme si pomôcť sami, musíme byť silnejší. Európa si žije sama pre seba. Musíme presvedčiť ruský ľud, že nie sme žiadni teroristi. Musíme sa vysporiadať s vlastnými zločincami. Musíme vedieť, čo chceme. Musíme sa zjednotiť,“ cituje Brežná Zajnab Gašajevovú.
Celá táto časť je veľmi silnou paralelou medzi čečenským konfliktom zo začiatku 21. storočia a súčasnou situáciou na Ukrajine, a to aj navzdory tomu, že tam zatiaľ Rusi znásilňujú len krajinu a nie ženy, deti ba aj mužov, o čom vypovedajú mnohé výpovede zaznamené Brežnou. V knihe tiež ukazuje, ako ťažké je presadiť čriepky spravodlivosti na pôde medzinárodných organizácii a špecificky OSN.
Kto je priateľ a kto nepriateľ?
Keď sa čitateľ prelúska k záveru knihy, nenájde happy end. Čečensko vo svete dnes možno budí obraz krajiny, ktorá vstala z popola a za vlády báťušky (Putina) a jeho vďačného nevlastného syna (Ramzana Kadyrova) sa úspešne vyrovnala s minulosťou a smeruje ku krajším zajtrajškom. Avšak opak je pravdou. Utrpenie poníženého národa a zneuctených žien pokračuje.
„Ramzan Kadyrov vnucuje svojmu národu perverzné vzývanie Putina, ktorému vďačí najmä za osobné povýšenie. Popritom však tomuto zbožnému muslimovi financuje všemožné náboženské aktivity Saudská Arábia.“ Aj také je dnešné Čečensko, ako ho vníma Brežná – vzpriamené a v kóme súčasne, ponížené vojnou, Ruskom a tyranom, ktorý vzišiel z jeho vlastných radov.
Čítanie o rusko-čečenskej vojne nie je príjemným čítaním. Je čítaním o utrpení čečenských žien, ktoré sa azda nikdy neskončí. Avšak zároveň je tiež ukážkou ich nezlomnosti. Čečenské ženy si zaslúžia rešpekt za ich odvahu a vôľu prežiť a Čečensko si zaslúži našu pozornosť a pomoc.
Knihu Ireny Brežnej Vlčice zo Sernovodska vydalo vydavateľstvo Absynt v roku 2016. Možno ju nájsť na stránke Absynt.sk, Kompot.sk či vo väčšine slovenských kníhkupectiev.
