Podcaster Bilal Harry Khan hovorí o výzvach, ktorým čelil v Spojenom kráľovstve so svojim menom počas dospievania a žiada ľudí, aby sa viac snažili pri vyslovovaní mien, ktoré sú pre nich neznáme.
Keď som mal deväť rokov, vzala ma mama na nákup. Nakoniec sme skončili v malom kníhkupectve v Shepherd’s Bush Market v západnom Londýne. Ten obchod vlastnil starý rastafarián, ktorý podišiel ku mne a spýtal sa: „Ako sa voláš?“
Okamžite som mu odpovedal, že sa nesmiem rozprávať s cudzími ľuďmi. Potom však k nám prišla moja mama, a keď som sa cítil bezpečne, povedal som mu: „Volám sa Bilal.“ Ten muž povedal: „To je veľmi silné meno. Poznáš slávneho Bilala?“ Povedal som, že nepoznám.
Vyrozprával mi príbeh o Bilalovi ibn Rabahovi, ktorý mal etiópsky pôvod, narodil sa v roku 580 ako otrok v Mekke a stal sa blízkym nasledovníkom a dôverníkom proroka Muhammada. Pomyslel som si: „Wow, to je super príbeh.“ Ten rastafarián mi tiež povedal o jeho krásnom hlase a o tom ako si ho sám prorok vybral, aby ako prvý zvolával veriacich k modlitbe. „Vieš spievať?“, spýtal sa ma ten muž. „Ehm, nie,“ povedal som namrzene a dúfal, že nebude chcieť, aby som zaspieval.
Vo vnútri som pociťoval hrdosť. V konečnom dôsledku som bol hrdý na to, aké mám meno. A prijal som ho. Ak má moje meno takú významnú históriu, pomyslel som si, už sa zaň viac nebudem hanbiť.
Narodil som sa v deväťdesiatych rokoch v severozápadnom Londýne a celý život som vyrastal v Neasdene. Moja matka je Jamajčanka so zmiešaným východoázijským a čiernym karibským pôvodom a môj otec je Keňan s juhoázijským pôvodom. Hoci sa narodil vo východnej Afrike, jeho rodina pochádza z Kašmíru, ktorý je súčasťou Pakistanu. Takže myslím, že nie som konvenčný Brit so miešaným pôvodom.
Obaja moji rodičia sú emigranti, ktorí prišli do Anglicka, keď boli tínedžeri a spoznali sa v škole. Moji rodičia urobili skvelú vec, keď mi ukázali obe podoby svojich kultúr, ale pokiaľ ide o jedlo, ktoré som rád jedával a hudbu, ktorú som počúval, mal som silnejšiu afinitu a spojenie s mojou jamajskou stranou, než juhoázijskou.
Neasden je etnicky zmiešaná oblasť v severnom Londýne a ja som nevyrastal v prostredí, kde dominovali bieli. Aj v škole bola väčšina mojich učiteľov bielych a tí mali problémy s mojim menom. Niektorí ho úplne komolili.
Spomínam si, ako som sa hneval, keď ma jeden učiteľ nazval Bee-laarl. Pomyslel som si: „To nie je moje meno. Takto sa to nevyslovuje.“ Nevedel som pochopiť, prečo ma neoslovil Bilal.
Spomínam si, že keď som mal asi osem rokov, sedel som so svojou babičkou a bratrancom a povedal som im, že ma veľmi hnevá moje meno. Povedal som, že chcem jednoduchšie meno, aby som už viac nemusel vysvetľovať, ako sa naozaj volám. Chcel som anglické meno. Chcel som sa volať David.
Neexistoval žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý som si vybral práve meno David, len som si myslel, že je to jednoduché meno, ktoré si každý zapamätá – pekné a jednoduché biblické meno. Avšak čoskoro som začal mať pochybnosti.
Moja rodina ma volala „Bi“. Takže zmena mena na David by nedávala zmysel. Možno som si myslel, že potrebujem ľahké belošské meno, ktoré by začínalo na písmeno B. Chvíľu som sa pohrával s „Benom“. Ale nie. Nechcel som byť Benom. Necítil som sa ako Ben.
Je tu však ešte jedna vec spojená s menom Bilal. Je to muslimské meno, ktoré má korene v otcovom kašmírskom pôvode. Ja som však bol vychovávaný ako kresťan. Takže som v karibskej kresťanskej komunite dostával množstvo otázok.
„Odkiaľ pochádza tvoje meno?“, „Ako si dostal takéto meno?, „Prečo ti ho rodičia dali?“, „Nie je to muslimské meno?“ Tieto otázky boli a stále sú. Je to veľmi únavné. Mal som pocit, že celý čas musím vysvetľovať svoj príbeh – nemohol som jednoducho len byť. To je pre mladého chlapca na základnej škole naozaj ťažké. Ak máte v tejto krajine meno David alebo Ben, nemusíte svoje meno nikomu vysvetľovať.
Potom, ako mi pôvod môjho mena vysvetlil ten rastafarián v Shepherd’s Bush, prešla ma chuť mať anglické meno. Teraz sú to však iní ľudia, ktorí si, zdá sa, želajú mať iné meno, než to, ktoré majú.
Po skončení univerzity som začal robiť workshopy a diskusie o rozšírení diverzity na školách. Zvláštne je, že aj pri týchto aktivitách sa občas stalo, že niektorí majú problém s mojim menom, náhodou alebo zámerne. Na seminároch o diverzite, viete si to predstaviť?
Nedávno ma požiadali, aby som sa stretol so študentmi zo školy, v ktorej tvoria väčšinu belosi. S učiteľom tej školy som už niekoľko rokov komunikoval prostredníctvom mailu. Moje meno Bilal Harry Khan, bolo súčasťou mailov. Všetky naše e-maily som podpisoval ako Bilal a rovnakým menom som sa mu aj predstavil. Po celý čas som bol Bilal. V momente, keď vstal a išiel ma predstaviť zhromaždeniu študentov a učiteľov, náhle povedal: „Toto je Harry.“
Sedel som tam v prvom rade, díval som sa na neho a pomyslel som si: „Aký hlupák.“ Postavil som sa a povedal som: „Ahoj všetci, som Bilal.“. Všetci sa na mňa pozreli v zmätenom tichu. Začal som rozprávať.
Po skončení za mnou prišiel ten učiteľ a povedal: „Je mi to ľúto, len som vedel, že oni by tomu nerozumeli. Vedel som, že by to bolo pre nich ťažké.“ A ja som si pomyslel: „Nie pre študentov to bolo ťažké. Mnohí z nich po prednáške prišli za mnou a nerobilo im problém osloviť ma mojim menom. Problém to bol pre teba.“
Zdá sa, že sa veci zmenili. Keď sa pozrieme do zoznamu najpopulárnejších mien v Spojenom kráľovstve, zistíme, že medzi TOP 50 chlapčenskými menami v roku 2017 vedú Muhammad a Mateo a medzi dievčatami Aaliayah a Luna.
Dúfajme, že si na tieto mená zvykne viacej ľudí. Avšak práve teraz mám pocit, že sa čoraz viac ľudí snaží meniť moje meno na verziu, ktorá je pre nich pohodlnejšia. Obzvlášť ma otravujú prezývky. Ľudia, ktorých sotva poznám, ma neustále oslovujú Bill alebo Billy.
Môže sa vám to zdať bezvýznamné, ale ja toto nepíšem, aby som vám uľahčoval život. Mali by ste sa naučiť správne vyslovovať moje meno, ktorým som sa vám predstavil. Vy si však namiesto toho vyberáte meno, ktoré je bližšie vám, nie mne.
Deti v Spojenom kráľovstve by mali mať možnosť vyrastať v láske a byť hrdé na svoje mená. Môžete im v tom pomôcť tým, že sa naučíte ich správne vyslovovať. Nie je to také ťažké. Ak dokážete vysloviť meno „Čajkovský,“ môžete správne hovoriť aj naše mená.
Text pôvodne vyšiel v anglickom jazyku na portáli BBC.
