Spomínam na naše prvé stretnutie.
V malej garsónke ma víta usmievavé mladé žieňa s batoľaťom na rukách. Majú za sebou prvé dva dni v Bratislave a pred sebou bezpečnú budúcnosť a optimistické plány. Vtedy, takmer presne pred tromi rokmi, sme to tak obidve vnímali.
Rozpráva mi o dianí u nich doma, v somálskom Mogadišo, o dlhej, priam nekonečnej ceste do Európy s novým životom pod srdcom potom, ako jej manžela novinára uniesli nepriateľké frakcie a cesta na Britské ostrovy za príbuznými sa zdala najlepším riešením pre ich budúcnosť. V očiach sa nám zalesknú slzy.
Osud to však zariadil inak. Na ukrajinských hraniciach ich zadržala cudzinecká polícia. Po obligatórnej procedúre dostala spolu so synom humanitárny azyl v Slovenskej republike. Je šťastná, že to dopadlo tak, ako to dopadlo a je pripravená čeliť novým výzvam.
Ukazuje mi učebnicu slovenského jazyka. A tiež nájomnú zmluvu, ktorej síce nerozumie, ale dali jej ju podpísať. V tom ktosi zazvoní. Osoba vo dverách sa predstaví ako susedka a zároveň správkyňa domu. Vraj videla, že sa niekto nový prisťahoval. Pani v dôchodkovom veku sa usmieva a pri rozlúčke mi vraví: „Keby čokoľvek potrebovala, bývam o poschodie nižšie…“ Dobrý štart, pomyslím si a poviem to aj nahlas. Oficiálne sú už teraz obyvateľmi Bratislavy a dobré medziľudské vzťahy sú základ.
Kým som u nej, naše deti sa spokojne hrajú, vôbec nevnímajúc rozdielnu farbu pleti alebo akúkoľvek jazykovú bariéru. Ako ich tak sledujeme, vytvára sa medzi nami neviditeľné spojovacie lanko. Chcem, aby vedela, že patrí k nám a že sa môže na nás kedykoľvek s dôverou obrátiť. V podstate som pre ňu taká susedka číslo 2.
Dni naberajú na všednosti, riešime raz chýbajúcu práčku, inokedy zloženie potravín, bacily na vzostupe a všeličo iné. Sú to maličkosti, pri ktorých sa moja nová kamarátka zo Somálska vždy len usmieva a všetko uzavrie slovami „vďaka Bohu za všetko“. Všetko zvláda až závideniahodne statočne.
Jej úsmev a bezprostrednosť sú neverbálnymi komunikačnými nástrojmi.
Jej pokora a trpezlivosť bije do očí.
Útla žena s dieťaťom.
Sama.
Cudzinka.
V šatke.
S tmavšou farbou pleti.
Na pohľad krehká, avšak dojem klame. Je silnejšia, ako by ste čakali.
Práve, keď už v novej domovine ako tak získala pevnú pôdu pod nohami, niekto sa rozhodol naháňať ju s nožom v ruke. Cielene, na ulici a za bieleho dňa. Neviem čo mám povedať. Hanbím sa za svoju bezmocnosť. Začneme si volať častejšie a ja ju stále prosím, aby bola opatrná. Ona sa však „zrefrešovala“ celkom rýchlo.
Presviedča ma, že veď potrebuje ísť do obchodu, do parku alebo na prechádzku. Dávam jej za pravdu. Ale čoraz častejšie spomína svojho manžela. Keby tu bol s ňou, mal by ich kto chrániť. A potom mi raz zavolala:
„Zuzka, okradli ma. Zobrali mi všetko!“ Cez slzy vysvetľuje, že v ten deň práve dostala finančnú pomoc. Peniaze na nájom aj živobytie sú fuč. Spolu so všetkými dokladmi.
„Preklenieme to nejako,“ hovorím jej. Okradli ju v deň teroristických útokov v Bruseli. Po útokoch silnejú protimuslimské nálady a do koho sa najľahšie kope? Do bezbranných a nevinných.
Po čase ide s chorým synom do zdravotného strediska. Opäť bežný pracovný deň, doobeda. V tom po nej niekto začne hádzať kamene. Čítate dobre, kamene. Nik sa ich nezastane. Všetci sa prizerajú, ako na „divadlo“. Kde to žijeme?!?, hovorím si. Mama v šatke s odlišnou farbou pleti je najľahším terčom pre všetkých rasistov, xenofóbov i islamofóbov. Brutálna kombinácia pre zákerákov a úbožiakov. Informujeme médiá a ona podáva trestné oznámenie na neznámeho páchateľa.
Život plynie ďalej, avšak útoky neprestávajú. „Moja sestra“, ako ma aj ona začala volať a mne to – úprimne povedané – lichotí, je zas a znovu obeťou útokov nielen verbálnych, ale reálnych, fyzických. Musí čeliť pohľadom a urážkam, ktoré eskalujú v slovenskej spoločnosti. Už ich prestala počítať. Jej syn má traumu z prežitého, dohadujeme psychologickú intervenciu.
Prosí ma, nech jej nejako vybavím, aby sa mohla presťahovať do Viedne. Žije tam väčšia somálska komunita, ktorá by ju vedela ochrániť. Opäť raz neviem pomôcť. Je mi to tak ľúto. Kvôli azylu má zviazané ruky a nemôže ísť nikam. Snažím sa vliať do nej nádej na lepšiu budúcnosť, no s tým, čo mi opakuje, musím len potichu súhlasiť: „Utiekli sme pred vojnou, ale toto je horšie ako vojna.“
Aj preto dnešné ocenenie vnímam ako morálnu satisfakciu pre „moju sestru“, moju hrdinku. Aj na osobnej úrovni, ale predovšetkým ako celospoločenské uznanie, ktoré si tak veľmi zaslúži. Pri poslednom útoku bola natoľko duchaprítomná, že mobilom nahrala útočníka a jeho vyhrážky. Dnes po ňom pátra polícia.
Dovoľte mi prosím predstaviť vám výnimočnú mladú ženu, ktorá sa prostredníctvom ocenenia Biela vrana stáva ešte výraznejšou osobnosťou odrážajúcou odvahu a statočnosť. Zároveň vás jedným dychom prosím o spoločenský balans. Dajme jej najavo, že je tu vítaná a doma. Napíšte jej osobnú správu v slovenčine, alebo angličtine. Verte, že to pre ňu bude znamenať veľa. Svet sa hneď bude zdať krajším s vedomím, že na dobrých ľuďoch nám záleží. Lebo rozdiel nie je v tom, kto sa kde narodil, aký má spoločenský status či majetok, vierovyznanie alebo farbu pleti. Rozhodujúce je, či má dobré srdce, alebo ho má dobré menej. Len tam je deliaca čiara.
Vďaka Bohu za všetko,
Zuzana
