V rozhovore so šéfom Iniciatívy pre otvorenú spoločnosť v Európe sa dočítate aj:
- prečo je islamofóbia na Slovensku hrozbou nie len pre muslimov, ale pre celú spoločnosť a jej politický systém,
- prečo Španielsko nemá s toleranciou menšín také problémy, ako my,
- čo možno v spoločnosti dosiahnuť apelom na profesnú hrdosť ľudí,
- či v čom sa líšia islamofóbne výroky slovenského premiéra od prehlásení západných politikov.
Prudký nárast protimuslimských prehlásení zo strany najvyšších politických predstaviteľov na Slovensku a v ďalších krajinách strednej Európy nezostal bez povšimnutia ani v zahraničí. Situácia vzbudila záujem zahraničných médií, napríklad britskej BBC, francúzskeho Le Monde či nemeckého verejnoprávneho rozhlasu.
Všimli si ju však i mimovládne organizácie a zoskupenia, napríklad známu Nadáciu otvorených spoločností (OSF). Tá sa dlhodobo venuje témam diskriminácie a ľudských práv, pričom najmä v posledných rokoch sa viac a viac zaoberá i diskrimináciou muslimov a bojom proti islamofóbii.
OSF V spolupráci s Iniciatívou pre otvorenú spoločnosť v Európe usporiadala v Prahe v dňoch 3. až 4. marca 2016 historicky prvé formálne stretnutie zástupcov organizácií, komunít a akademikov z Českej republiky, Slovenska, Maďarska a Poľska zamerané na hľadanie riešenia nárastu islamofóbie v krajinách vyšehradskej štvorky.
Workshop: Islamofóbia a xenofóbia v strednej Európe
Stretnutia sa osobne zúčastnil i riaditeľ Iniciatívy pre otvorenú spoločnosť v Európe a regionálny riaditeľ Nadácie otvorených spoločností pre Európu Jordi Vaquer. Vaquer sa dlhodobo venuje téme ľudských práv a medzinárodných vzťahov. Pred prijatím svojej aktuálnej funkcie pôsobil ako riaditeľ Centra pre medzinárodné vzťahy v Barcelone, jedného z najvplyvnejších juhoeurópskych think tankov pôsobiacich v oblasti medzinárodných vzťahov.
Vaquer študoval na Autonómnej univerzite v Barcelone a Európskej vysokej škole v Bruggách v Belgicku. Doktorát z medzinárodných vzťahov získal na Londýnskej univerzite ekonomických a politických vied. V súčasnosti popri výkone svojej funkcie pravidelne prispieva pre španielske médiá. Na sociálnej sieti Twitter ho sleduje takmer 5-tisíc ľudí.
Slovakia: PM Fico pushed anti-Muslim, anti-migrant sentiment in a country without either. He lost 34 seats. Far Right + nationalists won 29
— Jordi Vaquer (@JordiVaquer) March 6, 2016
Na konferencii v Prahe vystúpil s prednáškou, v ktorej porovnával stredoeurópsku a španielsku skúsenosť so strachom z islámu. Konštatoval, že islamofóbia nie je ani produktom historickej skúsenosti, ani dôsledkom sociálnej a ekonomickej krízy, keďže Španielsko zažilo obe a tento fenomén sa v ňom zďaleka neuchytil tak, ako v krajinách V4.
Vaquer po prednáške poskytol pre portál ISLAMONLINE.sk exkluzívny rozhovor, nie len o islamofóbii, ale o hlbšom stave tolerancie v krajinách strednej Európy.
Prečo sa Vaša organizácia rozhodla venovať práve islamofóbii?
Už dlho sme sa zaoberali diskrimináciou, desaťročia sa venujeme napríklad diskriminácii rómskej menšiny. Potom, ako sme v jedenástich európskych mestách začali zbierať údaje o situácii muslimských komunít, uvedomili sme si, že sú tu isté podobnosti, a to predovšetkým miera bagatelizovania rasizmu ako voči Rómom, tak i muslimom. Preto sme sa začali o situáciu muslimov viac zaujímať a ako sme získavali nové informácie, uvedomovali sme si i ďalšie problémy. Približne v rovnakom čase sa začala zhoršovať všeobecná atmosféra. Došlo k veľkým útokom v Paríži, príchodu veľkých skupín utečencov či udalostiam v Kolíne, pričom toto všetko viedlo k prudkému nárastu islamofóbie.
Konferencia o islamofóbii a xenofóbii, ktorú ste v Prahe usporiadali, je vôbec prvá, ktorá sa zaoberá osobitne islamofóbiou v krajinách V4. Prečo ste sa rozhodli zorganizovať takéto stretnutie?
V strednej Európe sme od 90. rokov pracovali s diskrimináciou Rómov, no je pravda, že islamofóbiou sme sa v tomto regióne ešte nezaoberali. Boli tu síce celkom jasné náznaky, že v spoločnosti sa šíria pokrivené predstavy o isláme, nebol to však obzvlášť veľký politický, ani spoločenský problém.
Toto sa však zmenilo začiatkom leta minulého roku s príchodom veľkého množstva utečencov, čo vytvorilo príležitosť pre niektorých politikov, najmä na Slovensku a v Maďarsku, ale aj pre isté skupiny v občianskej spoločnosti, najmä v Českej republike, začať zneužívať islamofóbne tézy. Netvrdím, že títo aktéri ako takí nie sú islamofóbni, ale myslím si, že viac ako čokoľvek iné sú to predovšetkým oportunistickí nacionalisti.
Najväčšou obavou vyplývajúcou z tohto trendu je, že v štyroch krajinách strednej Európy, ktoré sú súčasne členskými štátmi Európskej únie, sa islamofóbia stáva takmer mainstreamom, a to nie len spoločensky, ale udomácnila sa i v médiách a v politickom diskurze. Toto je pochopiteľne hrozbou pre samotných muslimov, je to však i ohrozením samotnej demokracie v týchto krajinách.
Islamofóbiou v týchto krajinách ste sa ešte len začali zaoberať, no v západnej Európe sa jej venujete už dlhšie. Aké sú Vaše prvotné dojmy, keď ju porovnáte s islamofóbiou na Západe?
Najväčším paradoxom pochopiteľne je, že taká veľká obava z muslimov panuje v krajinách, ktoré muslimskú populáciu takmer nemajú. Zároveň v nich panuje taká veľká obava z teroristických útokov, hoci v týchto krajinách ku žiadnym útokom nedošlo. Takže prvým rozdielom je istá virtuálnosť tejto situácie.
Prítomnosť muslimov vo Francúzsku či Veľkej Británii je v spoločenskom živote veľmi viditeľná a je teda aj množstvo tém, na ktorých môže islamofóbia stavať. Či už je to jedlo pre deti v školách, odievanie žien na univerzitách, vzťahy s lekármi, žiadne takéto témy vo vyšehradských krajinách neexistujú. Čiže v týchto štyroch krajinách strednej Európy skutočne nejde o otázku spolužitia či riešenia praktických problémov, ide tu o pomyselnú otázku: aké krajiny sme a akými krajinami chceme byť.
Toto robí celú problematiku v porovnaní so západnou Európou zložitejšou i jednoduchšou zároveň. Je jednoduchšie sa ňou zaoberať, pretože nemá priamy dopad na každodenný život a každodennú prax, ktorú by bolo potrebné riešiť. Zložitejšia je preto, že tu nie je veľká skupina ľudí, ktorá by mohla robiť osvetu a usilovať sa o zlepšenie toho, ako ich okolie vníma, avšak i preto, že v spoločnosti chýba uvedomenie si faktu, že takáto diskriminácia nie je namierená proti akýsi pomyselným ľuďom žijúcim v ďalekých krajinách, ale proti skutočným ľuďom so skutočnými životmi, rodinami, životnými očakávaniami, potrebou sa zamestnať či v niektorých prípadoch potrebou nájsť útočisko pred vojnou, alebo prenasledovaním.
Predpoklady k netolerantnosti?
Niektorí zdôvodňujú tento nepomer medzi veľkosťou muslimskej komunity a mierou negativity voči nim v krajinách V4 ich zložitou minulosťou, historickou skúsenosťou a horšou ekonomickou situáciu v porovnaní so západnou Európou.
S týmto si dovolím mierne nesúhlasiť. Myslím si, že západné krajiny majú vlastné historické témy, z ktorých môže história čerpať. Dobrým príkladom je Španielsko, avšak do istej miery tiež Francúzsko, Portugalsko, alebo Taliansko, ktoré viedlo vojny s Arabmi. Mnohé z týchto krajín kolonizovali arabské územia, odkiaľ pramení i množstvo predsudkov voči nim.
Taktiež si nemyslím, že ekonomická kríza je dobrým argumentom, pretože krajiny, ktoré postihla najviac, napríklad Portugalsko, nepatria k najviac islamofóbnym, a to ešte aj majú muslimské obyvateľstvo, narozdiel napríklad od Slovenska alebo Maďarska.
Myslím si, že je to predovšetkým o všeobecnom stave tolerancie, otvorenosti a akceptácie diverzity v týchto krajinách. Práve toto nám tento rapídny nárast – dovolím si povedať umelej – islamofóbie v nich ukazuje. Ukazuje nám mieru akceptácie toho, čo znamená byť otvorenou demokratickou spoločnosťou, a tá je v nich hrozivo nízka. Preto si myslím, že boj s islamofóbiou na Slovensku, v Českej republike, Poľsku a Maďarsku nie je dôležitý iba pre dobro muslimov, ale pre dobro spoločnosti ako takej a politickému systému v týchto krajinách.
Hovorí sa, že demokracia je v týchto krajinách ešte pomerne mladá. Od pádu železnej opony uplynulo necelých 27 rokov a štáty potrebujú čas, aby v nich demokracia dospela.
Myslím si, že 27 rokov je dosť. Je to v podstate celá generácia. Nemyslím si, že problémom je čas a ani si nemyslím, že časom sa tieto krajiny automaticky stanú tolerantnejšími. Myslím si, že na to je nevyhnutne potrebná politická odvaha, aktivizmus, vzdelávanie a spoločenské postoje aktívne sa usilujúce o transformáciu týchto krajín. Toto čas nevylieči, nie sú to choroby, ktoré sa časom vytratia a nie je to akné tínedžerskej demokracie. Je to stav, ktorý sa môže a nemusí zlepšiť, avšak každopádne je potrebné sa mu venovať.
Vo svojom príspevku na konferencii ste hovorili o Španielsku, ktoré má taktiež pohnuté dejiny a ekonomické problémy, avšak islamofóbia sa v ňom i napriek prítomnej muslimskej menšine veľmi vypuklou témou nestala. Prečo v Španielsku tento problém nie je taký výrazný, ako v strednej Európe?
Nacionalisti v Španielsku vysvetľujú celú stredovekú históriu Španielska ako boj proti islámu, respektíve proti Maurom, ako sa muslimom vtedy hovorilo. Španielsko je krajina s veľmi silne islamofóbnou minulosťou. Muslimovia boli vyhnaní v roku 1603, čiže to máme úmyselné vyhnanie muslimov, taktiež je to krajina susediaca s muslimskými krajinami a má priamy spor s Marokom o dve mestá v severnej Afrike. Španielsko má veľa migrantov z Maroka, Pakistanu, Senegalu a ďalších muslimských krajín, ktorých je spolu viac ako jeden milión a je tu tiež viacero konvertitov, takže muslimská komunita je pomerne veľká. Spoločnosť má navyše množstvo problémov, ako je ekonomická kríza, nezamestnanosť a ďalšie.
Myslím si, že jedným z dôvodov, prečo sa situácia v Španielsku nevyvinula smerom k masívnej islamofóbii, by mohlo byť, že všeobecný stav tolerancie v Španielskej spoločnosti je lepší. Španielska spoločnosť je tolerantnejšia k migrantom vo všeobecnosti, nie len pokiaľ ide o náboženskú rôznorodosť, je tolerantnejšia k Rómom, ktorí tvoria v krajine väčšiu komunitu, než kdekoľvek inde v západnej Európe a je miestom s väčšou toleranciou k LGBT právam a rodovej rovnosti, než takmer kdekoľvek inde v Európe s výnimkou škandinávskych krajín a Holandska.
Ako som už povedal v súvislosti so strednou Európu, islamofóbia je vo svojej podstate prejavom väčších problémov s tolerovaním diverzity a keďže v Španielsku problém s tolerovaním diverzity síce existuje, ale je menší, tak aj islamofóbia v Španielsku existuje, ale je menšia.
To by bolo prvé vysvetlenie. Druhé vysvetlenie spočíva v spoločenskej diskusii a politickej diskusii. Iba v jednom alebo dvoch prípadoch mali istí lokálni politici nejaké islamofóbne prehlásenia či program a iba veľmi málo spoločenských kampaní bolo islamofóbnych. Boli to predovšetkým kampane proti rekonštrukcii mešít a tiež niekoľko lokálnych zákazov nosenia šatiek zakrývajúcich tvár.
Nemožno povedať, že v Španielsku nie sú žiadne konflikty, avšak vzhľadom na rozsah ekonomickej krízy a ďalších problémov je miera týchto konfliktov veľmi odlišná. Myslím si, že práve toto dokazuje, že problém islamofóbie nie je až tak previazaný s ekonomickou situáciou, ale skôr s prevažujúcimi hodnotami v spoločnosti.
Čo s tým robiť?
Vráťme sa k situácii v strednej Európe a na Slovensku. Čo by sa podľa Vás malo spraviť, aby sa situácia zlepšila?
Neprislúcha mi hovoriť, ako by sa veci mali robiť, keďže z tohto regiónu nepochádzam. Veľmi dôležité sú však podľa mňa tri veci. Po prvé, islamofóbne poznámky a všeobecné problematické predstavy o isláme by nemali zostať bez odozvy, aby nevyvolávali predstavu, že sú oprávnené. Je potrebné ich priamo vyvracať.
Po druhé, je potrebné prepojiť problém islamofóbie s širšími problémami, ako je diskriminácia, náboženská sloboda, rovnosť či otvorenosť a jasne spoločnosti ukázať, že zastávať špecifický postoj voči islámu znamená zastávať špecifický postoj k slobode a rovnosti. Ľudia si často myslia, že ide iba o islám, pokým v skutočnosti je problém oveľa širší.
Po tretie, spoločnosť potrebuje lepšie porozumieť strachu, ktorý islamofóbna agenda odkrýva a ktorý ju živí. Jeho súčasťou je strach z terorizmu, ktorý však tieto krajiny veľmi nepostihol, ale tiež obavy existenčné, demografické a kultúrne. Sú však oveľa lepšie spôsoby, ako na tieto obavy reagovať, než je šírenie nenávisti voči skupine ľudí a voči náboženstvu.
V poriadku, no kto konkrétne by sa mal v spoločnosti týmto vecami zaoberať?
Už dnes to robí viacero aktérov. Sú tu samozrejme sami muslimovia, ktorí sa aktívne bránia, taktiež sú tu skupiny – nazvime ich liberálni a ľudskoprávni aktivisti –, ktoré už taktiež začali na tieto tendencie reagovať a je tu i rad ďalších ľudí, ktorí na ne zatiaľ nereagovali, no podľa môjho názoru by bolo možné ich mobilizovať.
Patria sem ďalšie náboženské a nenáboženské skupiny, ako aj pracovníci, ktorí by mohli pociťovať viac hrdosti ku svojej profesii počnúc novinármi, ktorí by mali odvádzať lepšiu prácu, cez politikov, ktorí by taktiež mali robiť lepšiu prácu pre svoje krajiny, až po policajtov, učiteľov a ďalších ľudí. Tých je možné mobilizovať aj na základe ich profesnej hrdosti, nie len na základe ľudskoprávnych hodnôt.
Myslím si, že súčasnú, veľmi negatívnu diskusiu umožnila i dehumanizácia muslimov. Pokiaľ by sa ukázala ľudská tvár muslimov, určite by to pomohlo, aby na nich aspoň niektorí ľudia prestali hľadieť ako na teroristov a votrelcov, ale začali ich vnímať ako susedov, ľudí, ktorí potrebujú ochranu, či proste ako ľudí s iným vierovyznaním, ktorí sú súčasťou maďarskej spoločnosti, českej spoločnosti, alebo slovenskej spoločnosti.
Čo myslíte mobilizáciou ľudí na základe ich „profesnej hrdosti“?
Myslím si, že žiadny novinár nie je hrdý na zlú novinárčinu. Ak poukazujete na zlý spôsob informovania o muslimoch, niektorým to bude jedno, niektorí však vašu kritiku príjmu a budú sa chcieť zlepšiť. Myslím si, že na takomto profesionalizme možno stavať.
Podobne, pokiaľ ste policajt a zameriavate sa na niektorých ľudí len preto, že majú dlhú bradu alebo nosia šatku, je možné, že len zbytočne márnite čas. Ak chcete byť dobrým policajtom, musíte sa naučiť, ako ľudí správne profilovať.
Ak ste učiteľ a chcete, aby sa každý vo Vašej triede cítil súčasťou kolektívu a aby sa každý niečo naučil, môže byť pre Vás užitočné vedieť, prečo niektoré dieťa nechce jesť bravčové mäso alebo prečo dievča v triede nosí šatku a ako sa Vy ako dobrý učiteľ môžete postarať o to, že sa táto osoba naučí to isté, čo ostatní a bude sa k nej pristupovať rovnako, ako k ostatným.
Toto myslím využívaním profesnej hrdosti, pričom za zmienku stojí, že apelovať na ňu dáva zmysel nie len pri muslimoch, ale i vo vzťahu k rómskej komunite a inde.
Západní premiéri by si to nedovolili
Pravdepodobne ste už počuli o nedávnych výrokoch slovenského premiéra Fica na adresu muslimov.
Áno.
Keďže sa už dlhšie zaoberáte islamofóbiou na Západe, mohli by ste ich porovnať s protimuslimskými vyhláseniami politikov v západoeurópskych krajinách?
Aj na Západe zaznievajú rôzne veľmi závažné výroky. V západných krajinách ich našťastie nevyslovujú predsedovia vlád, no sú politické strany, ktoré majú veľmi širokú voličskú základňu, napríklad v Holandsku, Dánsku či Francúzsku, a ktoré mali podobné prehlásenia, ako tie, ktoré zazneli od premiéra Fica.
Prekvapujúce je však to, že premiér Fico nie je členom radikálnej politickej strany, je členom sociálnodemokratickej strany a zaujal postoj, ktorý by bol vo väčšine západnej Európy považovaný za radikálny, alebo „hardcore“. V tomto zmysle je výnimkou. Žiaľ, výnimkou nie je v regionálnom kontexte. Premiér Maďarska, členovia maďarskej a poľskej vlády či prezident Českej republiky mali prehlásenia, ktoré sú podľa mňa rovnako problematické.
Myslím si, že je to zlyhanie európsych politických rodín. Zlyhali v tom, aby zastavili tieto tendencie v Maďarsku, na Slovensku a v ďalších krajinách. Zároveň si však myslím, že je to i zlyhanie politických systémov v krajinách strednej Európy, ktoré netrestajú, ale naopak odmeňujú politikov, ktorí využívajú tento druh problematickej rétoriky. Nemyslím si, že tento problém pochádza zo zahraničia, avšak západná Európa by mohla pre jeho nápravu urobiť viac.
Foto: ISLAMONLINE.sk a Jordi Vaquer
