Každá skupina irackej populácie čelí následkom vojny, ktorej veľkosť začíname vnímať až dnes.
Keď v nedeľu 31. októbra 2010 vtrhla skupina ozbrojencov do bagdadského kostola, v ktorom zranila a zabila niekoľko miestnych kresťanov vrátane miestneho kňaza, značilo to začiatok ďalšej epizódy nepredstaviteľnej hrôzy, ktorá postihuje krajinu od začiatku invázie v roku 2003. Každá skupina irackej populácie čelí následkom tejto vojny.
Osobne som túto krajinu navštívil už v roku 1999 a môžem to len potvrdiť. Predchádzajúce utrpenie mnohých Iračanov, predovšetkým politických odporcov režimu, bolo nejakým spôsobom typické pre autoritárske a diktátorské režimy. Irak sa v tejto dobe nijako zvlášť neodlišoval od ostatných krajín regiónu, ktoré žili pod podobným jarmom autoritarizmu. Avšak to, čo sa deje po vojne, možno len veľmi ťažko prirovnať k akejkoľvek inej krajine alebo ku akejkoľvek inej vojne od konca druhej svetovej vojny. Ak by sme i ponechali stranou množstvo obetí, už len samotný vnútrospoločenský pohyb, rozsah presídlenia a emigrácie je desivý. Doposiaľ bol Irak krajinou, v ktorej bola po mnoho generácií viac menej zachovávaná vnútorná jednota a demografická súdržnosť. A práve táto súdržnosť robila z Iraku Irak.
Tak isto to bolo aj v prípade irackých kresťanov, ktorí tu žili popri dominantným muslimom obyvateľstve niekoľko storočí. Kostoly dvoch najpočetnejších kresťanských denominácií Asýrčanov a Chaldejcov exitujú v krajine približne od 30. rokov nášho letopočtu. O tomto fakte informoval nedávny úvodník v arabských novinách, ktorý mal názov Arabskí kresťania sa môžu cítiť ako doma. Faktom však je nie len to, že by sa mohli či mali cítiť ako doma, ale najmä to, že arabskí kresťania sú v Iraku doma. Korene ich prítomnosti siahajú až do čias pôsobenia Ježiša a od tej doby si udržiavajú jedinečnú identitu a s hrdosťou opatrujú svoje dedičstvo aj v tých najťažších podmienkach.
Oproti roku 1987, kedy sa v rámci sčítania ľudu hlásilo ku kresťanstvu 1,4 milióna Iračanov, ich tu dnes (v roku 2010, pozn. redakcie) žije len asi polovica. Ich počet, aj pod ťarchou udalostí, akým bol útok ozbrojencov a ostatné zabíjanie kresťanov v krajine, rýchlo klesá.
Kresťania v Palestíne
Ťažká situácia irackých kresťanov sa dá prirovnať k postaveniu kresťanov v Palestíne, ktorých počet taktiež prudko klesá v dôsledku izraelskej okupácie Jeruzalema, Západného brehu a pásma Gazy po roku 1967. Oslabenie postavenia palestínskych kresťanov bolo priamym dôsledkom izraelskej okupácie historickej Palestíny od roku 1948. Izraelská vláda nevnímala rozdiely medzi palestínskymi kresťanmi a muslimami. Nič z toho však nebolo kritizované západnými médiami, azda i z obáv z precitlivenosti izraelských okupantov.
Znepokojujúce správy, ktoré teraz prichádzajú z Iraku, možno manipulatívne interpretovať ako pokračovanie dlhotrvajúceho utrpenia kresťanov v konflikte islámu a kresťanstva, ktorý momentálne prebieha medzi islamskými bojovníkmi a kresťanskými komunitami v Iraku. Faktom však je, že iracká spoločnosť je dlhodobo známa svojou toleranciou a akceptáciou menšín. Boli časy, keď sa nik nepozeral na to, kto je šíʼita, sunnita alebo kresťan; Irak bol krajinou irackého národa.
Prijmeme 25 kresťanských rodín z Iraku. Obyvatelia slovenských obcí sa boja
Tento stav sa však diametrálne zmenil hneď na začiatku invázie, ktorá v rámci stratégie oslabenia jednoty nepriateľa podnietila vzájomnú etnickú a náboženskú nevraživosť a vytvorila neprekonateľnú priepasť. Bez centrálnej moci, efektívneho riadenia a kolektívnej zodpovednosti za štát sa rozpútalo peklo. Maskovaní muži s lákavými militantnými pomenovaniami, avšak bez identity, miznú tak rýchlo ako sa objavia a spôsobujú zmätok v celej krajine. Komunálna dôvera v udržanie systému je veľmi nízka, tak ako pravdepodobnosť udržania jednoty spoločnosti v ťažkých časoch. Absolútny zmätok a nedôvera vládnu nad historickou tradíciou spolunažívania kresťanov a muslimov v krajine.
Hrozby účelovej interpretácie
Neexistuje žiadne obhájenie pre brutálny čin a absolútnu nehoráznosť – nedávny útok na rímskokatolícky kostol v Bagdade, ktorého obeťami sa stalo 52 veriacich vrátane kňaza. Na druhej strane interpretovanie tejto udalosti ako ďalšieho z konfliktov medzi kresťanmi a muslimami alebo, ako uvádza správa UPI, v ktorej stojí, že „irackí kresťania sú chytení do pasce medzi väčšinovými šíʼitmi a menšinovými sunnitmi,“ je nanajvýš nespravodlivé. Navyše je to i nebezpečné, pretože ak akceptujeme tento stav, v podstate akceptujeme dôležitosť prítomnosti armád cudzích štátov v Iraku, ktoré sa štylizujú do úlohy ochrancov tých, ktorí sú chytení do pasce súperenia šíʼitov a sunnitov.
Podobným spôsobom sa obhajovala aj stáročná prítomnosť koloniálnych mocností na Blízkom východe, ktorá takto kryla ich násilie a vykorisťovanie páchané na miestom obyvateľstve. Existuje množstvo politických aktérov, ktorí sú pripravení využiť akúkoľvek tragédiu, aby im poslúžila k ich politickým záujmom alebo spätne rehabilitovala ich bezohľadné skutky násilia. Tento arogantný pohľad vnútil republikánsky stratég Jack Burkman, ktorý vlani v máji nazval v programe anglickej mutácie al-Džazíry ľudí na Blízkom východe „bandou barbarov v púšti.“
Prípady, akým bolo cielené zabíjanie irackých kresťanov pred pár dňami však takúto aroganciu však len ďalej posilňujú. Potom sa nemožno čudovať, že jeden z amerických vojakov pôsobiacich v Iraku nazval v nedávnom programe Democracy Now irackú kultúru „kultúrou násilia“ a pochválil úsilie vlastnej krajiny, ktorá to chce zmeniť.
Kde je tá zvedavosť a reflexia, ktorá by viedla k otázke, čo priviedlo túto „kultúru násilia“ na povrch? Čo sa ešte musí stať, pokým v tej „bande barbarov“ zrieme živé bytosti, ktoré sa tak, ako každé iné, iba snažia prežiť, postarať sa o svoje rodiny a udržať nejaký prvok normálnosti a dôstojnosti vo svojom živote?
Pokiaľ ide o „kresťanov v Iraku“, musím jednoznačne nesúhlasiť so všeobecne prezentovaným obrazom ich postavenia, ktoré bežne ukazujú médiá. Oni nie sú kresťanmi z Iraku. Sú to irackí kresťania. Ich historická prítomnosť je zakorenená tak hlboko, ako dejiny Mezopotámie a je taká bohatá, ako úrodná pôda v okolí riek Eufrat a Tigris. Bez ohľadu na to, ako hlboko ich počet klesne, podobne ako všetky skupiny Iračanov, aj oni zostanú Iračanmi. A tak ich návrat do ich krajiny je len otázkou času.
Pôvodnú verziu článku publikoval autor v roku 2010 na svojej osobnej stránke RamzyBaroud.net. Podnadpisy doplnila redakcia. Titulná foto: Tzv. Zelený kostol v Tirkite v Iraku bol jedným z najstarších asýrskych kostolov na svete, autor: Zachary Scott-Singley, Flickr, CC BY-NC-ND 2.0
