Americký prezident si s marockým sultánom vymieňal priateľské listy. Nazýval ho veľkým priateľom a želal mu Božie požehnanie.
Zaujímavou, no medzi verejnosťou takmer neznámou kapitolou histórie vzťahov medzi Západom a islámom, je vývoj kontaktov medzi USA v období ich vzniku a súdobými muslimskými štátmi. USA už v čase svojho vzniku mali nezanedbateľné námorno-obchodné ambície, ktoré boli síce ešte iba v zárodku, no už vtedy mali svoj globálny rozmer.
Pre vývoj americko-muslimských vzťahov bolo pochopiteľné, že prvé významnejšie kontakty súviseli s muslimskými štátmi severnej Afriky, ktoré, ležiace v najzápadnejšej oblasti muslimského sveta, sa čoskoro stali predmetom prvej významnej interakcie. V tomto smere je obzvlášť zaujímavý prípad Maroka.
USA v čase svojho počiatočného rozvoja neboli ešte všeobecne uznávaným štátom a vojna za nezávislosť proti Veľkej Británii nebola ešte vybojovaná do konca. USA boli vtedy v procese štátotvorného vývoja, ústavný systém a právne ukotvenie federácie neboli zďaleka vykryštalizované.
4. júla 1776 vyhlásilo 13 britských kolónii v Severnej Amerike nezávislosť od svojej materskej krajiny, snažiac sa vyhnúť vysokým daniam a regulácii obchodu. Z európskych mocností uznalo USA ako prvé Francúzsko v rohu 1778, ktoré potom poskytlo novému štátu významnú vojenskú pomoc. Holandsko napríklad uznalo USA za samostatný štát v roku 1782 a Veľká Británia až po svojej porážke v roku 1783.
Málokto však pozná zaujímavú skutočnosť, že prvý štát, ktorý fakticky uznal nezávislosť USA, bol Marocký sultanát.
Jednanie ako s nezávislým štátom
V Maroku vládol v rokoch 1757–1790 sultán Sídí Muhammad ibn Abdulláh, ktorý sa pokúsil o významné hospodárske reformy. Chcel rozšíriť najmä zahraničný obchod, vybudoval prístav Mogador, otvoril prístavy Maroka pre európske krajiny a taktiež pre nový štát – USA.
20. decembra 1777 vydal sultán Muhammad deklaráciu, podľa ktorej mohli lode s americkou vlajkou voľne vstupovať do marockých prístavov. To sa rovnalo faktickému uznaniu nezávislosti nového štátu. K nadviazaniu stykov na najvyššej úrovni došlo síce až o niečo neskôr, no sultán pristupoval k USA na rovnakej úrovni ako k európskym štátom.
Sultánov vyslanec Etienne d´Adibert Caille dal na vedomie americkému diplomatickému zastúpeniu v Paríži možnosti širšej spolupráce. Caillove posolstvo sa dostalo k samotnému Benjaminovi Franklinovi, ktorý bol vtedy konzulom v Paríži. Franklin sa k možnej spolupráci vyjadril nasledovne:
„Ak budeme chcieť uzavrieť dohodu so sultánom, domnievam sa, že naše námorné obchody budú vítaným darom a očakávanie pokračujúcich dodávok silným motívom pre začiatok vyvíjajúceho sa priateľstva.“
morocco.usembassy.gov
Američania spočiatku nevenovali dostatočnú pozornosť návrhom spolupráce zo strany Maroka. USA mali v tej dobe podstatne vážnejšie problémy.
Museli vojensky obhájiť svoju existenciu voči Britom, mali rôzne ekonomické ťažkosti a venovali pozornosť dôležitejším diplomatickým problémom.
Z týchto dôvodov poslal Kongres USA až v roku 1780 sultánovi oficiálne stanovisko, v ktorom ho uistil o priateľstve a budúcej spolupráci.
Posilnenie vzťahov po vojne
Po skončení vojny a uznaní Veľkou Britániou sa snažili USA uzatvárať obchodné zmluvy s rôznymi krajinami, ktoré by im umožnili konsolidovať svoje postavenie vo svete a dosiahnuť významnejší podiel v rámci svetového obchodu. Benjamin Franklin a diplomatické zastúpenie vo Francúzsku malo snahu urýchliť spoluprácu s Marokom a nadviazať oficiálne styky na najvyššej úrovni.
K vyvrcholeniu americkej iniciatívy došlo, až keď nový konzul Jefferson vyslal diplomata Thomasa Barclaya do Maroka. Do Marakéšu dorazil v júni 1786, americká misia bola srdečne privítaná a Barclay začal vyjednávať so sultánom Sídím Muhammadom i s popredným marockým ministrom Táhirom Fanišom predbežné podmienky uzatvorenia zmluvy.
Napokon uzatvorili zmluvu na 50 rokov, ktorú o rok neskôr ratifikoval Kongres. Zmluva mala 25 článkov, ktoré pojednávali najmä o vojenských, bezpečnostných a samozrejme ekonomických záležitostiach. Pre ilustráciu uveďme aspoň tri zmluvné články:
Článok 2: Ak jedna zo zmluvných strán bude s nejakým iným národom vo vojne, druhá zmluvná strana nebude podporovať tento národ dodávaním zásob, ani priamou vojenskou účasťou.
Článok 17: Obchodníci nebudú nútení kupovať alebo predávať žiadne druhy tovarov, ale iba také, aké budú chcieť a budú môcť kupovať a predávať všetky druhy tovarov vrátane tých, ktoré je zakázané nakupovať a predávať pre ostatné kresťanské národy.
Článok 21: Ak nejaký občan USA zabije alebo poraní Maročana, alebo naopak, ak nejaký Maročan zabije alebo poraní občana USA, uplatní sa domáci zákon krajiny, bude naplnená rovnaká spravodlivosť a pri súde bude prítomný konzul USA. Ak nejaký delikvent utečie, konzul USA nebude niesť zodpovednosť za akékoľvek jeho počínanie.
rvbeypublications.com
Barclay veľmi pozitívne hodnotil osobnosť sultána Sídího Muhammada, ktorého považoval za veľmi spravodlivého, kultivovaného a odvážneho. Spokojnosť bola na oboch stranách a Maroko sa stalo prvou muslimskou krajinou, ktorá nadviazala styky s USA na najvyššej úrovni.
Zdvorilý list
Po uzatvorení zmluvy marocký sultán vzájomne korešpondoval s prvým americkým prezidentom Georgom Washingtonom (1789-1797). Prvý prezident USA mu napísal zdvorilý dopis, v ktorom ho nazval „veľkým a šľachetným priateľom“ a zaželal mu, aby ho „Všemohúci požehnal… stálym vedením a ochranou.“ Originál listu sa zachoval do dnes a je dokonca možné ho za 90 tisíc amerických dolárov kúpiť.
Známy je i text listu, ktorý sultánovi napísal o dva roky neskôr.
Prvý konzulát USA bol v Maroku otvorený v roku 1797, sedem rokov po smrti sultána Sídího Muhammada.
Historicky je pakt medzi USA a Marokom jedným najstarších spojenectiev, ktoré Američania uzatvorili. Zaujímavou skutočnosťou je, že na rozdiel od iných krajín, s ktorými mali Američania uzavreté spojenecké zmluvy, toto spojenectvo nebolo nikdy prerušené. Spojenectvo medzi Marokom a USA trvá nepretržite už takmer 230 rokov.
