Neznámi Osmani: Nový pohľad na Novozámocký pašalík

Osmani neraz dokázali prejaviť značnú umiernenosť, rozvážnosť a toleranciu. Dobové pramene poukazujú na zaujímavé skutočnosti.

Prítomnosť Osmanov na území Slovenska a ich vzťahy s domácim obyvateľstvom nie sú doposiaľ kapitolou dejín, ktorá by bola Slovákmi chápaná na primeranej historickej úrovni. Pritom je to časť našich dejín, ktorá nie je napriek určitému povedomiu o nej veľmi známa. Ba čo viac, pre Slovákov to môže byť, a často aj je, významný zdroj nazerania na islám a muslimov.

Osmanská ríša v časoch novozámockého pašalíku

Za začiatok posledného dejstva osmanskej prítomnosti na Slovenku môžeme považovať rok 1663, kedy vypukla vojna medzi rakúskymi Habsburgovcami ovládajúcimi strednú Európu a Osmanskou ríšou, ktorá sa vtedy blížila k zenitu svojej moci a územného rozmachu. Výsledkom vojny, ktorá skončila v roku 1664 Vašvárskym mierom, boli nové územné zisky Osmanov v Uhorsku, ktoré sa týkali aj miest, kde žili a dodnes žijú Slováci.

Pozrite si tiež: Dopad vstupu Osmanské říše do první světové války na Araby

Osmanská ríša sa dostala v tých časoch do etapy, kedy mala na čele zväčša neschopných pádišáhov (sultánov), ktorí sa viac ako o veci vlády zaujímali o poľovačky, poéziu, alebo svoj hárem. Z toho však neplynula žiadna katastrofa, pretože veľkovezíri mali plné kompetencie a poľahky politicky nahrádzali sultánov.

V časoch nie najschopnejšieho Mehmeta IV. (1648 – 1687), prezývaného Avči, čo po turecky znamená lovec, sa skutočná moc dostala do rúk vezírov z albánskej rodiny Koprulu, ktorým sa podarilo zreformovať ríšu a udržať ju na celkom slušnej ekonomickej a mocenskej úrovni. Mehmet Koprulu, pôvodným menom Mehmet Kyprijoti, úradujúci v rokoch 1656-1661, v neskorom veku, keď už mal takmer osemdesiat rokov, potlačil búriacich sa pašov v Anatólii a rekonštruoval niektoré časti Istanbulu zničené po veľkom požiari.

Osmanská ríša v jeho časoch dramaticky bojovala proti Benátkam, najmä na mori, kde bola mestská republika spočiatku úspešná a albánsky veľkovezír sa pustil aj do vojenských akcií v Sedmohradsku, ktoré chcel mať pod kontrolou a dostať sa do strategicky výhodnej pozície voči Habsburgovcom.

Jeho syn Fazil Ahmet, úradujúci v rokoch 1661-1676 pokračoval v ceste, na ktorú sa vydal jeho otec. Znížil dane v Osmanskej ríši, podporoval vzdelanie a viedol niekoľko viac-menej úspešných vojen. Spory v Sedmohradsku ho doviedli do vojny s Habsburgovcami (1663-1664), čo sa týka nami sledovaného problému a okrem toho tiež zvíťazil v spomínanej vojne s Benátkami (1645-1669) dobytím prístavu Kandia na ostrove Kréta.

Krutosť doby a Osmani

Treba si uvedomiť skutočnosť, že vojny boli v tých časoch bežnou súčasťou štátneho života a práve Európa v 17. storočí ich zakúšala nemálo.

Po mimoriadne krvavej a miestami brutálnej Tridsaťročnej vojne (1618-1648) to boli najmä výbojné vojny Ľudovíta XIV., ktorými sa pokúšal o nadvládu v západnej Európe. Nezaháľali ani námorné mocnosti Holandsko a Anglicko, na severe sa snažilo o dominanciu silné Švédsko.

Vojny sa neraz vyznačovali zúrivosťou a krutosťou. Niekedy viac, inokedy menej, ale také boli bežné vojenské praktiky doby, či už to boli katolíci, alebo protestanti. Preto vidieť v prípadných výčinoch Osmanov nejakú mimoriadnu krutosť či neobvyklú brutalitu je nehistorické, vytrhnuté z dobového kontextu a tendenčné. Osmani dobre zapadajú do dobového rámca vojenského remesla, nehovoriac o tom, že ich praktiky neboli vždy v zhode s učením a ideálmi islámu, ku ktorému sa intenzívne hlásili.

No Osmani neraz dokázali prejaviť značnú umiernenosť, rozvážnosť a toleranciu. Dobové pramene poukazujú na zaujímavú skutočnosť, že okrem známych vzťahov násilnej konfrontácie museli existovať medzi Osmanmi a domácim obyvateľstvom aj dobré vzťahy, vzťahy vzájomného rešpektu, spolupráce a solídnych kontaktov v rámci každodennosti.

Vznik novozámockého pašalíku

Po vojne s Habsburgovcami v rokoch 1663-1664 získali Osmani dôležitú pevnosť Nové Zámky, ktorá sa stala strediskom ich moci pri riekach Nitra a Váh. Prečo si Osmani pod vedením slávneho veľkovezíra Fazila Ahmeta vybrali za cieľ svojej úspešnej výpravy práve Nové Zámky?

Pozrite si tiež: Nepríjemná správa pre islamofóbov: Winston Churchill inklinoval k islámu

Nové Zámky mali strategickú polohu, pretože ležali neďaleko stredoslovenských banských miest. Taktiež Osmani tým mohli získať prípadné spojenie s rebelujúcou uhorskou šľachtou, ktorá aj v minulosti s nimi vojensky neraz spolupracovala, snažiac sa oslobodiť spod nadvlády Habsburgovcov. Navyše bola takáto výprava pre Osmanov vojensky rentabilnejšia, pretože útok na Győr alebo Komárno by sa nezaobišiel bez veľkých strát.

Keď osmanská armáda zaujala postavenie pri Nových Zámkoch, ktoré boli vtedy mocnou pevnosťou, poslal Fazil Ahmed veliteľovi pevnosti Adamovi Forgáčovi list, v ktorom ho žiadal o vydanie pevnosti mierovou cestou. Nechajme prehovoriť osmanského historika Hasana Agu, ktorý sa vojenských operácií sám zúčastnil:

„Forgáčovi, magnátovi Orta Madžaru a ostatným veliteľom. Vedzte, že my hlavný vezír a serdar nášho veľkého pána, kalifa povrchu zemského a najväčšieho zo všetkých vládcov, islamského pádišáha, podľa príkazu jeho majestátu Alláha – On je Vžnešený – a prostredníctvom zázračnej sily požehnania nášho proroka, slnka oboch svetov, božieho vyvolenca Muhammada – nech mu Alláh žehná a dá mu mier – hlavný veliteľ, prišli sme na rozkaz nášho mocného a veľkého pána s islamským vojskom, ktoré neunesie zem a je nespočetné, aby sme, ak Alláh dá – On je vznešený – dobyli a podrobili novozámockú pevnosť. Ak pevnosť odovzdáte, tak všetkým obyvateľom, veľkým či malým, všetkým bude daná milosť božia a milosť prorokova a Vaše životy a majetky zostanú nedotknuté. Kto chce, môže ísť kamkoľvek. Majetky a statky tých, čo chcú zostať, zostanú v ich rukách…“
M. Matunák – Život a boje na slovensko-turekom pohraničí, Tatran 1983, str. 223-224

Obliehanie sa čoskoro končilo, pretože sa obrancovia na čele s Adamom Forgáčom vzdali. Tak ako chceli, dostali od Osmanov nákladné vozy, aby sa aj z hnuteľným majetkom mohli presunúť do Komárna, taktiež potraviny na cestu, aby sa mohli nasýtiť. Niektorí vojaci Habsburgskej ríše boli ranení a ostali v novozámockej pevnosti. Veľkovezír Fazil Ahmed sa o nich postaral, nechal ich vyliečiť na vlastné náklady a potom poslal za ostatnými, ktorí odišli.

Nové Zámky sa stali provinčným mestom Osmanskej ríše, podobne ako Damašek, Káhira, Belehrad, či Sarajevo. Pašalík bol ale v porovnaní s inými pomerne malý, pretože Osmanom sa v tejto vojne už príliš nedarilo a domnievali sa, že Nové Zámky sa stanú po prípadných ziskoch strediskom provincie štandardnej veľkosti. Po Nových Zámkoch síce Osmani získali dočasne Nitru a Levice, ale v roku 1664 o ne prišli. Preto vznikol nový pašalík iba vo veľkosti sandžaku.

Daňová politika Osmanov a pokusy o al-muzárau

Obyvateľstvo vzniknutého pašalíku malo voči novej moci daňové povinnosti, tak ako aj iní obyvatelia akéhokoľvek štátu v minulosti i v súčasnosti. Medzi starším Budínskym pašalíkom a Novými Zámkami boli určité kompetenčné spory o výber daní, pretože niektoré územia získané v roku 1664 boli v minulosti ovládané z Budína a po ich strate a následnom nadobudnutí platil v osmanskom daňovom poriadku princíp, podľa ktorého tieto ostávali územím s daňovým nárokom starších územno-právnych jednotiek.

Najskôr preto zasielal žiadosti o plnenie daňových povinností nie prvý miestodržiteľ Nových Zámkov Kurd Mehmet paša, ale budínsky paša Bosniak Sary Husejn (sary znamená po turecky žltý a tento paša mal plavé vlasy). Dediny, ktoré sa zmluvne zaviazali k daňovej povinnosti, dostávali následne ochranné listy. Zachoval sa nám ochranný list od spomínaného budínskeho pašu s nasledujúcim znením:

„Títo držitelia bujuruldu (ochranného listu), poddaní dediny menom Kamenec v Nitrianskej náhiji, vstúpili teraz medzi poslušnosť prijavších a dane poplatných poddaných jeho veličenstva, nášho slávneho a mocného pádišáha – nech ho Alláh dlho zachová na žive – a vydáva sa im ochranný list. Pretože na základe tomto sa im každým spôsobom musí dostať ochrany, nariaďuje sa, aby z oddielov islamského vojska, či už tatárskeho alebo moldavského, kozáckeho a valašského nikto neobťažoval a neprepadával, ani ich dedinu a vôbec ich majetok a prostriedky obživy, a aby sa im nestalo nijaké príkorie. Roku 1074 (1663-1664).“
V. Kopčan a J. Blaskovics – Nové Zámky pod tureckou nadvládou, 1985, str. 4

Pre obyčajných ľudí pokračoval ich spôsob života zaužívaným spôsobom. Okrem zabezpečenia majetku požívali všetky doterajšie práva vrátane slobody vierovyznania. Zmenili sa hlavne ich páni, uhorskú šľachtu nahradili Osmani.

Osmanská správa vyberala priamu osobnú daň – tzv. džizju, ktorá spravidla predstavovala fixnú čiastku. Okrem toho sa sa vyberala aj daň ispendže, ktorá bola byzantského, respektíve južnoslovanského pôvodu, ďalej dane z poľnohospodárskej produkcie, mýto a clo. Osmanskí vyšší hodnostári sa snažili, aby tieto dane poddaní neplatili paušálne, ale iba vo forme podielu z produkcie, berúc ohľad na reálne možnosti poddaných.

Táto humánna praktika má pôvod v islamskom práve, v ktorom sa zakazuje paušálne zdaňovanie poľnohospodárskej produkcie. Islám namiesto paušálneho zdaňovania produkcie fixným podielom prikazuje tzv. al-muzárau, kedy sa produkcia zdaňuje vopred dohodnutým podielom z úrody a v protiklade k požadovaniu fixných čiastok predstavuje pre roľníkov spravodlivejšie riešenie. V zákonníku Novozámockého pašalíku sa napríklad uvádza:

„Z ich úrody – zo pšenice, jačmeňa, ovsa, šošovice, hrachu, ľanu a konope nech sa berie z každých desať jedno ako desiatok, nech to rája (poddaní) dovezie do mesta Nových Zámkov do sýpky svojho sipáhiho. Nech neobťažujú a neutláčajú úbohú ráju vyžadovaním dopravy na miesta, ktoré sú ďalej ako najbližší trh.“
V. Kopčan a J. Blaskovics – Nové Zámky pod tureckou nadvládou, 1985, str. 9

Dôležitá je skutočnosť, že keď sa nižší hodnostári a vojenskí velitelia snažili o obohatenie, vyššie miesta osmanskej administratívy mali záujem o elimináciu nezákonného útlaku a pri zachovaní pokoja a mieru sa snažili o korektné vzťahy s miestnym obyvateľstvom.

Domáca daňová správa pred vznikom i po zániku osmanskej prítomnosti v Uhorsku zaťažovala poddané obyvateľstvo neraz veľmi vysokými dávkami, čo vyvolávalo všeobecnú nespokojnosť a malo významný podiel na zapájaní sa poddaných do povstaní, ktoré viedla nespokojná uhorská šľachta proti Habsburgovcom.

Odoberajte týždenný súhrn článkov na e-mail Zadajte e-mail:

Leave this field empty if you're human:

Prostriedky získané z daní Novozámockého pašalíku Osmanom sotva postačovali na financovanie svojich posádok na tomto území a štát im musel pomáhať príspevkami získanými z Egypta, ktorý bol v tej dobe tiež súčasťou Osmanskej ríše.

Treba si uvedomiť, že v období, ktorým sa zaoberáme, zakúšal pospolitý ľud od svojich kresťanských zemepánov a habsburgskej moci neraz neznesiteľný útlak. Prípadné rebélie proti štátnej moci sa krvavo a kruto potláčali. Pre sledované obdobie stačí spomenúť prípad povstania Gašpara Piku na Orave v roku 1672, keby po jeho potlačení víťazný cisársky (habsburgský) generál J. Spork nechal samotného vodcu povstania a 25 oravských a liptovských richtárov za trest napichnúť na koly.

Náboženská tolerancia Osmanov

Ekonomický a politický útlak zo strany vtedajších kresťanských mocipánov sa v tých časoch spájal aj s útlakom náboženským. O tom vedeli svoje najmä protestanti, ktorí boli zo strany Habsburgovcov vystavený tvrdej rekatolizačnej politike. Cisár Leopold (1658-1705) snažiaci sa zastaviť šíriacu sa reformáciu v snahe prebudovať Uhorsko na mariánske kráľovstvo (kráľovstvo sedembolestnej Panny Márie) spôsobil najmä tunajším luteránom mnoho príkoria.

Po tzv. Bratislavských súdoch priebiehajúcich v rokoch 1673-1675 bolo na základe vykonštruovaných a nezmyselných obvinení mnoho luteránskych duchovných donútených zriecť sa svojho vierovyznania, ísť na nútené práce, či dokonca galeje. Stačí spomenúť príklady Jána Simonida a Tobiáša Masníka, ktorý zachovávajúc vernosť svojmu presvedčeniu skončili na neapolských galejách.

Osmani vychádzajúc z učenia islámu dodržiavali zásadu náboženskej tolerancie a obyvateľstvo sa na ich území sa mohlo tešiť ako tzv. ľud knihy (ahlu l-kitáb) slobode vierovyznania. Nezáležalo na tom, či šlo o katolíkov, protestantov, alebo židov.

Pritom v tých časoch ani v západnej Európe nebola situácia po tejto stránke príliš utešená. Slávny francúzsky kráľ Ľudovít XIV. (1643-1715) zrušil v roku 1685 Nantský edikt, ktorý zaručoval tamojším kalvinistom (hugenotom) náboženskú toleranciu. Došlo tu k prenasledovaniu, násilnému obracaniu na katolícku vieru a následne i k masovému exodu inak zmýšľajúceho obyvateľstva.

V Anglicku tých čias nemohli katolíci slúžiť v štátnych úradoch a v Írsku sa niekoľkokrát anglickí okupanti dopustili na katolíckom obyvateľstve krutých zverstiev. Osmani v prípade lojálnosti obyvateľstva vedeli preukázať značnú veľkorysosť, zameriavajúc svoju pozornosť na bežné záujmy každodennosti. Dobre to dokumentuje napríklad ochranný list, ktorý poskytol novozámocký paša Mehmet trinástim františkánom z Nitry:

„Ja veľkomožný Mehmet paša, jeden z vojenských poradcov mocného, jasného a nepremožiteľného sultána, hlavný veliteľ jeho preddunajského vojska, z Božej milosti terajší miestodržiteľ a ochranca novozámockej pohraničnej pevnosti: Dávame každému na známosť, že trinásti nitrianskí mnísi prosili, aby sme im dali sprievodný list, aby mohli pokojne na našej tureckej strane žobrať. Dovolili sme im to, počnúc od dnešného dňa na celé dva roky. Sľubujem na svoju pravú tureckú vieru a na požehnanú hlavu môjho mocného, jasného a nepremožiteľného sultána, že týmto trinástim nitrianskym mníchom za celé dva roky naša turecká strana a naši bojovníci, idúci do boja, nijako neublížia a neurazia ich. Na našej tureckej strane môžu ísť, kamkoľvek len chcú. Na to im pre väčšiu hodnovernosť dávam mojím znakom a pečaťou potvrdený sprievodný list.“
M. Matunák – Život a boje na slovensko-turekom pohraničí, Tatran 1983, str. 244

V prípade ochranného listu pre františkánov sa nejednalo o obyvateľov iného vierovyznania trvalo žijúceho na území ovládanom muslimami (tzv. zimmí), ale o cudzích návštevníkov iného vierovyznania dočasne pobývajúcich na území islamské štátu (tzv. mustaminov).

Každodennosť mierovej koexistencie historici nezaznamenávali

Je známe, že v časoch Novozámockého pašalíku (1685) vznikali problémy vyplývajúce zo skutočnosti, že ani Habsburgovci, ani Osmani nie vždy dôsledne dodržiavali zásady Vašvárskeho mieru. Dochádzalo k šarvátkam, menším prepadom a rôznym incidentom. Život Osmanov bol iný ako život v provinciách ležiacich hlboko v ríší, pretože to bolo pre nich územie získané iba nedávno a malo charakter značne vojenský. No je známe, že na jeho území prebiehal výnosný obchod a boli vykonávané rôzne remeselné činnosti na značne rozvinutej úrovni.

Je charakteristické, že sa nám v dochovaných záznamoch zachovali prevažne informácie negatívneho typu, napríklad v súvislosti so spomínanými šarvátkami a incidentmi. Každodennosť a bežné mierové medziľudské vzťahy nepútali príliš pozornosť súčasníkov. Zo zachovaných správ je však zrejmé, že mierové vzťahy medzi Osmanmi a pôvodným obyvateľom Uhorska, náš pašalík nevynímajúc, museli prekračovať rámec nevyhnutnosti.

Pre lepšiu ilustráciu uvedieme ukážku z vtedajšieho dobrodružného románu Uhorský Simplicissimus, v ktorom bol zábavnou formou prezentovaný príbeh potuľného tovariša, hľadajúceho šťastie vo svete. Dielo bolo napísané neznámym autorom v druhej polovici 17. storočia v časoch protihabsburgských povstaní a osmanskej prítomnosti v Uhorsku, pričom mu nechýbali reálne a faktografické prvky.

Po tom, čo sa hrdina románu zúčastnil bojov proti Osmanom ako žoldnier a bol nimi zajatý, našiel si napokon medzi nimi muslimských kamarátov:

„Mohlo byť vari poludnie, tu rozprestreli na zem koberec, každý dostal lyžicu s rúčkou dlhou na pol rífa, posadali sme si so skríženými nohami okolo pokrovca a jedli sme na dva spôsoby varenú ryžu s baraninou v úplnej tichosti, každý uprel zrak pred seba a neprehovoril ani slovo. To bolo prvý raz, čo som jedol s Turkami… Ba pri dverách stálo aj niekoľko žien so zahalenými tvárami a nazeralo dnu. Nemohol som, pravda, byť taký bezočivý, aby som si ich obzrel z blízka. Zistil som, že títo ľudia sa navštevujú viac v noci než vo dne.“
J. Vlachovič – Uhorský Simplicissimus, Tatran 1975, str. 150-152

Kara Mustafa a koniec pašalíku

Koniec Novozámockého pašalíku a vôbec osmanskej moci v Uhorsku je spojený s menom veľkovezíra Karu Mustafu, ktorý vykonával svoj úrad v rokoch 1676 – 1683. Bol v klientskom vzťahu k vládnucej vezírskej rodine Koprulu, ktorá ho podporovala a oženil sa dokonca aj s dcérou sultána Mehmeta IV.

ačiatkom osemdesiatych rokoch 17. storočia, kedy Francúzsko Ľudovíta XIV. vstúpilo do konfliktu s Habsburgskou ríšou v jej západných oblastiach, začal Kara Mustafa prípravy na vojnu.

Situácia bola tým vhodnejšia, že v Uhorsku sa rozmáhali povstalecké aktivity Imricha Tokolyho, ktorý sa snažil o nezávislosť na cisárskej moci. Vtedy prišiel veľkovezír s požiadavkou odstránenia pevnosti Leopoldov, ktorá nesúc cisárovo meno, bola strategickou oporou habsburgskej moci proti Novozámockému pašalíku na pravom brehu Váhu.

V roku 1683 vypukla vojna medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou, ktorá znamenala začiatok konca Novozámockého pašalíku, aj osmanskej moci v Uhorsku vôbec. Na vojne malo významný podieľ Francúzsko, ktoré potrebovalo odčerpať sily cisárstva na juhovýchode.

Kara Mustafa sa dostal až ku Viedni, ktorú začal obliehať, no tu, v známej bitke utrpel ťažkú porážku. Osmani zahájili ústup z Uhorska, ale Nové Zámky sa podarilo dobyť cisárskym vojskám až v roku 1685.

Obrancovia Nových Zámkov sa sa podľa zachovaných správ statočne bránili viac ako mesiac, ale keď po značnom vyčerpaní vyvesili bielu zástavu na znak kapitulácie, bolo už neskoro. Cisársky vojaci takmer celú posádku zmasakrovali, pričom určite zničili veľa kultúrnych pamiatok, ktoré tam ostali po porazených Osmanoch.

Sentiment holandského učenca

Dva roky po tejto udalosti navštívil rozbitú pevnosť holandský učenec, humanista a cestovateľ Jacob Tollius (1633-1696), ktorý nám zachoval zaujímavé informácie o niekdajšej prítomnosti osmanskej knižnice v novozámockej pevnosti:

„Z Bratislavy som prešiel do Nových Zámkov, ktoré požiar a rumy pozbavili podoby. Môj hostinský, ktorý bol pri dobýjaní, mi rozprával, že s vojakmi hodil do ohňa vyše štyristo tureckých kníh, ktoré našiel v knižnici mimoriadne učeného tureckého duchovného, morabuda. Za tento skutok a slová som mu nezostal dlžen a povedal som, že za tie knihy by som mu zaplatil najmenej po toliari, keby ich nebol zničil. A tak za bezočivé vojenské šafárenie musel zaplatiť pokutu. Veľmi ho mrzelo, že by teraz tak ľahko mohol prísť k veľkým peniazom. Keďže som tu teda nemohol kúpiť turecké knihy, preskúmal som ruiny dvoch chrámov, z ktorých som si poznačil zlaté nápisy na stenách. Jeden bol nad dverami chrámu zvonku, druhý vo vnútri ďalšieho, ešte zničenejšieho chrámu, na zachovanej stene chóru. Vyšiel som aj na pomerne zachovalú vežu mešity, odkiaľ tureckí muezíni zvolávali ľud k modlitbe, a s veľkým pôžitkom som sa pozeral po poliach šírej roviny.“
M. Matunák – Život a boje na slovensko-turekom pohraničí, Tatran 1983, str. 290-291

Prístup holandského učenca Tollia už predstavuje nádych neskoršieho liberálneho humanizmu a odlišného pohľadu na plody inej kultúry a náboženstva.

Smutnou skutočnosťou je, že napriek istej náboženskej slobode, ktorú poskytovali nemuslimských poddaným Osmani, po ich vytlačení z Uhorska a strednej Európy neostala na miestach ich niekdajšej moci ani jedna malá mešita, do ktorej by sa mohlo chodiť modliť aspoň niekoľko málo muslimov. Elegantní páni v dlhých parochniach, pôsobiaci vkusným a osvieteným dojmom, v tej dobe vôbec nič podobné neboli ochotní pripustiť.

Novozámocký pašalík predstavuje zaujímavý epilóg Osmanskej moci v Uhorsku. Pre nedostatok prameňov o jeho každodennosti, či už sa to týka osmanských posádok, alebo bežných ľudí, si môžeme o živote v ňom vytvárať akurát zaujímavé fantastické predstavy.

Iste by sa mohol objaviť v nejakom novom dobrodružnom slovenskom filme. No ak by sa tak aj stalo, čo je však málo pravdepodobné, dúfajme, aby sa tvorcovia nenechali uniesť zaužívanými ľudovými predstavami, ktoré Osmanov a ich prítomnosť v Uhorsku značne démonizovali.

Titulná foto: Dobytie Nových Zámkov cisárskym vojskom v roku 1685, Wikimedia Commons, CC BY 3.0