Príbeh ako z dobrodružného filmu. Švédsky kráľ po úteku z prehranej bitky s Rusmi nájde dočasný azyl v Osmanskej ríši a prežije tam až 5 rokov. Jedinečný príbeh o muslimskej štedrosti na začiatku 18. storočia, o ktorom vieme z opisov samotného Voltaira.
Švédsko bolo počas sedemnásteho storočia, ako aj začiatkom storočia osemnásteho, silnou vojenskou mocnosťou. Krajina, ktorá je dnes synonymom pacifizmu, bola vtedy veľmocou a ovládala časť severného Nemecka, Fínsko a Pobaltie. Zasahovala dokonca i do politických záležitostí v Poľsku.
Švédsky kráľ Karol XII. (vládol 1697-1718) bol posledným panovníkom s imperiálnymi ambíciami a na prelome storočí sa zaplietol do vojny s ruským cárom Petrom, ktorý sa snažil získať prístup k Baltskému moru.
V konflikte známom ako Veľká severská vojna (1700-1721) sa Švédom spočiatku darilo, no v roku 1709 došlo k vojenskej katastrofe, pretože utrpeli od Rusov ťažkú porážku v bitke pri Poltave. Karol XII. vtedy len tak-tak vyviazol zo zajatia útekom na územie patriace Osmanskej ríši, nachádzajúce sa v oblasti dnešného Moldavska.
Švédsky kráľ sa dostal najprv do pohraničného mesta Očakov, kde sa mu hneď od začiatku dostalo zo strany osmanských úradov značnej pohostinnosti a štedrosti. Známy učenec a osvietenský filozof Francois-Marie Arouet Voltaire, ktorý napísal o Karolovi XII. historické dielo, uvádza, ako miestny osmanský veliteľ okamžite zabezpečil pohodlie kráľovského hosťa:
„…A vyslal rýchlo poverenca, aby kráľovi blahoprial a ponúkol mu veľkolepý stan so zásobami, s batožinou, vozmi, služobníctvom a celú družinu, aby ho doviedli v lesku do Bendier, pretože u Turkov nie je zvykom iba vydržiavať vyslancov cestou do ich sídla, ale aj dodávať hojnosť všetkého panovníkom, ktorý sa u nich uchýlili, po dobu ich pobytu.“
Voltaire A. – Karol XII., díl II., Praha 1926
Švédsky kráľ aj s dôstojníkmi a vojakmi, ktorým sa podarilo utiecť Rusom po prehranej bitke, tvorili družinu obsahujúcu asi 1800 mužov. Osmani ich ubytovali v Bendroch, pričom obživu a ostatné životné potreby im zabezpečoval sultán Ahmed III. (1703-1730) na vlastné náklady. Švédsky kráľ dostával dokonca zo štátnej pokladne Osmanskej ríše denné vreckové 500 toliarov.
Utečenci požívali značný komfort a bolo o nich dobre postarané. Pre utvorenie si predstavy o tom, ako si u Osmanov nažívali, bude najlepšie nechať prehovoriť opäť samotného Voltaira:
„Serasker Jusuf paša mu dal postaviť nádherný stan, podobných sa dostalo aj veľmožom jeho družiny. Za nejaký čas si dal panovník na tom mieste postaviť dom, podobne urobili podľa jeho príkladu dôstojníci, vojaci si postavili baráky, takže sa tábor nepozorovane stal malým mestom.“
Voltaire A. – Karol XII., díl II., Praha 1926
Pri rôznych príležitostiach dostával Karol XII. štedré dary, či už priamo od sultána, alebo rôznych pašov, veľkovezíra nevynímajúc. Stačí spomenúť, že sultán Ahmed III. mu pri jednej príležitosti daroval 25 vzácnych arabských koní.
Švédsky kráľ bol u Osmanov značne obľúbený, pretože mal povesť odvážneho vojaka, zásadového človeka a celkovo im imponoval svojou osobnosťou. Zaujímal sa aj o život, kultúru a náboženstvo v Osmanskej ríši.
Vraj bol pôvodne horlivý luterán, no pobyt medzi Osmanmi a spoznanie zaujímavých stránok islámu ho učinili voči viere predkov skeptickým. Akiste nadobudol u Osmanov skúsenosti, ktoré pôvodne nemohol predpokladať. Značne zvedavo pozoroval život v Osmanskej ríši, náboženskú prax nevynímajúc. Nechajme prehovoriť opäť Voltaira:
„Z Istanbulu prichádzalo množstvo cudzincov, aby ho uvideli. Turci a Tatári zo susedstva tam prichádzali v davoch, všetci si ho vážili a obdivovali. Že sa tak tvrdošijne zdržiaval vína a býval pravidelne dvakrát denne prítomný verejnému modleniu, hovorili (zo žartu): ‚To je pravý muslim.‘ “
Voltaire A. – Karol XII., díl II., Praha 1926
Počas pobytu Karola XII. v Osmanskej ríši viedlo Švédsko naďalej vojnu s Ruskom a namiesto neprítomného kráľa spravovala krajinu jeho sestra Ulrika Eleonóra. Osmani – hostitelia švédskeho kráľa – vstúpili medzitým do vojny s Ruskom a pri rieke Prut dosiahli v roku 1711 pomerne presvedčivé víťazstvo.
Po uzavretí mieru s cárom sa stávala prítomnosť švédskeho kráľa na ich území čoraz nepohodlnejšou. No Osmani sa naďalej správali ku Karolovi veľmi veľkoryso, snažiac sa mu pomôcť k bezpečnému návratu domov do Švédska.
Pri snahe Osmanov o bezpečné a zdvorilé vyprevadenie švédskeho hosťa z ich krajiny však došlo k roztržke. Karol sa cítil urazený osmanskou organizáciou jeho vlastného odchodu a povýšenecky dával najavo, že iba jeho kráľovská výsosť je kompetentná rozhodnúť o tom či pôjde, alebo nepôjde. Dĺžka jeho pobytu pritom zjavne presiahla obvyklú mieru slušnosti a predstavovala vlastne diplomatický škandál. Kráľ si začal klásť nereálne podmienky a správal sa značne bezočivo.
Neznámi Osmani: Nový pohľad na Novozámocký pašalík
Po vážnom incidente, vojenskej šarvátke medzi hostiteľmi a švédskou družinou, bol Karol XII. prevezený do Dimotiky nachádzajúcej sa v dnešnom Grécku. Aj tam však bolo o neho vzorne postarané, kým mu nebol umožnený bezpečný odchod do vlasti.
Panovník sa z osmanského exilu vôbec neponáhľal. Opustil Osmanskú ríšu až na jeseň 1714, stráviac v exile celých 5 rokov. Jeho príbeh je zaujímavou ilustráciou muslimskej pohostinnosti, ktorá išla zjavne nad rámec toho, že Osmani mali aj svoje politické ciele a so Švédskom ich istý čas spájali spoločné záujmy.
Tento zaujímavý skutočný príbeh, ktorý spopularizoval Voltaire svojim historickým dielom, je len ďaľším poukazom na to, akú rozmanitú podobu mali vzťahy medzi muslimskými mocnárstvami a Európou v minulosti.
Titulná foto: Osmanský sultáni prijímali bežne rôznych európskych vyslancov. Maľba znázorňuje holandského ambasádora na audiencii u sultána Ahmeda III., ktorý bol i hostiteľom švédskeho kráľa Karla XII. Wikimedia Commons, public domain
