Slovensko a jeho hanebná utečenecká politika

Slovensko, malá päťmiliónová krajina, bola takmer nedotknutá nedávnou utečeneckou krízou v Stredomorie a na Balkáne.

Je to najmä kvôli jeho geografickej polohe, keďže našou jedinou vonkajšou hranicou (a zároveň hranicou Schengenu) je ukrajinská hranica dlhá len 98 kilometrov. V posledných rokoch k nám neprišlo viac než pár stoviek žiadateľov o azyl (331 v roku 2014, 441 v roku 2013) a len hŕstke z nich bol azyl aj udelený (14 v roku 2014 a 15 v roku 2013), keďže krajina uprednostňuje tým, ktorí sú v núdzi, udeľovanie doplnkovej ochrany.

Kríza na Ukrajine taktiež neznamenala pre našu krajinu zvýšenie prílevu ukrajinských žiadateľov o azyl (do konca júna 2015 bolo registrovaných 14 žiadateľov a 12-im bola udelené doplnková ochrana). Možno ste zachytili, že náš minister vnútra absolvoval „malý rozhovor“ s prvými štyrmi ukrajinskými žiadateľmi, ktorí prišli na Slovensko na jar 2014 krátko po začiatku vojny, po ktorom sa rozhodli vrátiť domov.

Poloprázdne prijímacie stredisko v Humennom, prázdne ubytovacie strediská v Rozhanovciach a Opatovskej Novej Vsi, ako aj ďalšie voľné kapacity spolu s pomocou, ktorú vláde ponúka viacero mimovládnych organizácií, by niektorých mohli viesť k dojmu, že Slovensko je skvelo pripravené poskytnúť stovky až tisícky voľných miest pre potenciálnych žiadateľov o azyl a presídlených utečencov. Nehovoriac o tom, že štát získal niekoľko miliónov eur z eurofondov na rozvoj vlastných azylových, migračných a integračných politík.

Avšak nič z toho sa nestalo. Namiesto vrelého vítania utečencov sa Slovensko stalo vedúcim hlasom pri blokovaní povinných kvót EÚ pre prerozdelenie a presídľovanie utečencov. Vládna garnitúra ponúkla len symbolické gesto – prijať 200 sýrskych utečencov pod podmienkou, že budú kresťania. S oficiálnym vysvetlením, že muslimom sa u nás nebude páčiť, lebo tu nemáme mešity, vládna politika prekročila hranicu „iba tragikomickej“ a stala sa jednoducho hanebnou.

Pritom je na vine práve vláda a zákon, ktorý nepovoľuje uznanie islámu ako oficiálneho náboženstva, keďže došlo k sprísneniu zákonných podmienok v dôsledku niekoľkých pokusov registrovať niektoré nekresťanské náboženstvá. Zákon dnes vyžaduje 20 000 podpisov občanov, ktorí deklarujú, že sú veriacimi daného náboženstva, takže je nemožné, aby sa malá muslimská komunita mohla registrovať (podľa odhadov má približne 2 000 až 5 000 členov). V minulosti, keď Islamská nadácia na Slovensku kúpila pozemok v hlavnom meste, kde žije väčšina slovenských muslimov, v snahe vybudovať kultúrne centrum, ktoré by zároveň slúžilo ako oficiálny svätostánok, mesto odmietlo udeliť stavebné povolenie.

Navyše, súčasná verejná diskusia o právnom postavení utečencov a o utečeneckej kríze v miestnych médiách je plná xenofóbnych vyjadrení zo strany takmer všetkých politikov, ktorí sa chcú v budúcoročných voľbách dostať do parlamentu. Sociálne siete sú presýtené antiislamskou a xenofóbnou hystériou verejnosti, hoci väčšina populácie za celý svoj život sotva stretla cudzinca, utečenca alebo muslima.

Surfovaním na vlne populizmu sa politické vedenie krajiny opätovne uchyľuje k populárnej mantre – Slovensko je len tranzitnou krajinou a utečenci tu nechcú ostať. Samozrejme, pohľad na preplnené záchytné centrá (žiadateľov o azyl), ktorí čakajú na návrat do Maďarska, je len jednou stranou mince.

Jej druhá strana podáva obraz o krajine, ktorá sa už dávno vedome rozhodla, že bude „len tranzitnou“ odmietajúc tým peniaze uvoľnené z eurofondov na zriadenie premiestňovacích a presídľovacích programov. Krajina v súčasnosti ťaží zo svojej polohy a uplatňovania dublinských nariadení (ktoré stanovujú navrátenie žiadateľov o azyl do Maďarska, teda do prevej krajiny, do ktorej vstúpili/požiadali o azyl) napĺňajúc svoje záchytné centrá bez toho, aby sa jednalo o skutočných žiadateľov o azyl, ktorí by reálne ostali v krajine. Štát získal eurofondy na rozvoj takmer každej oblasti svojho každodenného života v ostatnom desaťročí. Žiaľ, morálka, tolerancia a hodnoty sú zjavne komodity, ktoré v balíkoch európskych peňazí neprichádzajú.

Pôvodnú verziu článku publikoval The Slovak Spectator 26. augusta v angličtine. Článok opätovne publikujeme v slovenskom jazyku so súhlasom autorky.

Titulná foto: Utečenci na stanici Keleti v Budapešti. Michael Gubi / Flickr / CC BY-NC 2.0