Aun Schan Su Ťij a jej neospravedlniteľné mlčanie

Aun Schan Su Ťij bola morálnou ikonou, bojovníčkou za ľudské práva – tak prečo mlčí v prípade muslimských Rohingjov?

„Nobelovu cenu mieru získava… Aun Schan Su Ťij,“ oznámil v roku 1991 nórsky Nobelov výbor. Su Ťij ocenil „za jej neutíchajúce úsilie a podporu mnohých ľudí vo svete, ktorí sa mierovými prostriedkami snažia presadiť demokraciu, ľudské práva a etnický zmier.“ Dodal i to, že bola „dôležitým symbolom v boji proti útlaku.“

Ubehlo 24 rokov a muslimskí Rohingjovia v Mjanmarsku môžu so slzami v očiach nesúhlasiť s vyjadrením päťčlenného Nobelovho výboru. A rovnako i s Gordonom Brownom (bývalý britský premiér, pozn. prekladateľa), ktorý konštatoval, že Su Ťij je „celosvetovo najznámejšia a najodvážnejšia väzenkyňa svedomia.“ Nehovoriac o arcibiskupovi Desmondovi Tutu, ktorý povedal, že ľudia v Mjanmarsku „zúfalo potrebujú taký typ morálnej a principiálnej autority, akú by mohla Aun Schan Su Ťij poskytnúť.“

V posledných rokoch sa muslimskí Rohingjovia – podľa OSN „celosvetovo najprenasledovanejšia menšina“ – neúnavne snažia pritiahnuť pozornosť k ich nepriaznivému postaveniu.

Pred pár týždňami začali tisíce utečencov z radov Rohingjov prichádzať do Thajska, Malajzie a Indonézie, pokým ďalšie tisíce uviazli na vratkých člnoch pri pobreží týchto krajín s ubúdajúcimi zásobami jedla a pitnej vody.

„Tak vyhladovaní, tak vychudnutí“

„Rybár Muchtar Ali zronený plakal, keď na vlastné oči uvidel preplnenú loď, plnú zúfalo hladujúcich Rohingjov blízko pobrežia Indonézie,“ uviedla správa AFP z 20. mája 2015. „Nemal som slov,“ povedal pre AFP. „Pri pohľade na týchto ľudí som plakal a plakali i moji priatelia, pretože tí ľudia boli tak vyhladovaní, tak vychudnutí.“

Rohingjovia, „ľudia na lodiach“, sú však symptómom omnoho zložitejšieho problému. Výstižne to popisuje Kate Scheutze, analytička z výskumného oddelenia ázijskej Amnesty International, ktorá konštatuje: „Tisíce ohrozených ľudských životov musia byť bezprostrednou prioritou, ale riešené musia byť aj východiská súčasnej krízy. Faktom je, že tisíce Rohingjov uprednostňujú nebezpečnú cestu loďou, len aby nemuseli ďalej žiť v biednych podmienkach, ktorým čelia v Mjanmarsku.“

Rôzne podoby útlaku sa pohybujú od odmietnutia udeliť mjanmarské občianstvo pre 1,3 milióna muslimských Rohingjov, cez prísne obmedzovanie slobody pohybu, možností zamestnať sa, či prístupu k vzdelaniu a k zdravotnej starostlivosti, až po diskriminačné opatrenia, ktoré stanovujú limit „dvoch detí“ pre rohingjské rodiny v ich domovskom štáte Rakhine.

Státisíce ľudí bolo vyhnaných z ich domovov; mestá a dediny boli besniacimi davmi zrovnané so zemou. V roku 2014 mjanmarská vláda dokonca zakázala používať slovo „Rohingja“, trvala na tom, že príslušníci všetkých muslimských menšín žijúcich na jej území budú registrovaní ako Bengálci.

Neospravedlniteľné mlčanie Aun Schan Su Ťij

Takže, akú úlohu v tomto zohráva Su Ťij? V prvom rade, jej mlčanie je neospravedlniteľné. Jej neochota odsúdiť, alebo aspoň uznať štátom podporované represie voči vlastným krajanom, mužom i ženám, nehovoriac o násilí, ktoré bolo priamo iniciované budhistickým mníchom Ashinom Wirathuom (barmský Bin Ládin) z nej robí súčasť problému, nie jeho riešenie.

„Mlčanie počas genocídy je spoluúčasťou a tak je to aj v prípade Aun Schan Su Ťij,“ poznamenáva vo svojom úvodníku pre The Independent Penny Greenová, profesorka práva z University of London a riaditeľka State Crime Initiative. V spojitosti s jej „obrovským morálnym a politickým kapitálom,“ argumentuje Greenová, barmská opozičná líderka mohla napadnúť „hnusný rasizmus a islamofóbiu, ktoré charakterizujú barmský politický a spoločenský diškurz.“

Neurobila to. Namiesto toho sa v ostatných rokoch snažila získať priazeň a podporu budhistickej väčšiny v Mjanmarsku, ktorej hlasy potrebuje na to, aby mohla byť v roku 2016 zvolená za prezidentku – v prípade, že jej to armáda dovolí, resp. povolí jej kandidovať – k tomuto cieľu smeruje aj jej postoj voči násiliu páchanému na muslimoch a snaží sa navodzovať falošnú rovnoprávnosť medzi prenasledovateľmi a obeťami prenasledovania.

Napríklad v interview pre BBC v roku 2013 Su Ťij nehanebne zvalila vinu za násilie na „obe strany“ a moderátorovi Mishalovi Husajnovi povedala, že „muslimovia boli cieľom, ale násiliu boli vystavení aj Budhisti.“

V Mjanmarsku to však nie sú budhisti, ktorí sú väznení v zapáchajúcich táboroch, v ktorých „pomaly umierajú na hlad, beznádej a choroby“. Nie sú to budhisti, ktorí sa stali obeťami toho, čo organizácia Human Right Watch nazvala „etnické čistky“ a čo osobitný spravodajca OSN pre monitorovanie ľudských práv v Mjanmarsku označil ako „možné zločiny proti ľudskosti“. Nie sú to budhisti, kto sa húfne vrhajú na lode, aby sa s ich pomocou pokúsili utiecť z krajiny, za čo sú napadaní kladivami a nožmi. Nie sú to budhisti, kto, povedzme si to na rovinu, čelí genocíde.

Riziko „genocídy“

Je to obyčajné zveličovanie? Kiež by. Vypočujme si verdikt vyšetrovateľov z amerického Centra Simon-Skjodta pre prevenciu genocíd Múzea pamäti holokaustu. „Barmu sme opustili,“ píšu v správe zverejnenej začiatkom tohto mesiaca, „hlboko znepokojení z toho, že sú tam zjavné predpoklady pre genocídu.“

Vyšetrovatelia, ktorí navštívili internačné tábory Rohingjov a rozprávali sa s tými, ktorí prežili úroky, došli k záveru, že „ak barmská vláda okamžite nezmení zákony a opatrenia, ktoré sú namierené proti celej komunite, bude genocída vážnou hrozbou pre Rohingjov.“

Navzdory všetkému, napriek lodiam, mŕtvym, správam a odhaleniam Su Ťij stále mlčí. Nezdvihla ani prst, aby pomohla Rohingjom, ktorým ide doslovne o holý život. Nemali by sme očakávať viac od držiteľa Nobelovej ceny za mier?

Možno nie. V mysli sa rýchlo zjavia slová „Henry“ a „Kissinger“. K tomu ešte pridajme nie práve najlepšiu historickú skúsenosť Nobelovho výboru s predčasne rozdávanými cenami za mier. Spomínate si na Jicchaka Rabina, Šimona Peresa a Jásira Arafata a ich spoločné ocenenie v roku 1994? Spýtajte sa detí v Gaze, aký to malo dopad. Spomínate si ešte na cenu pre Baracka Obamu v roku 2009? Spýtajte sa civilných obetí útokov dronov v Pakistane, čo z toho majú.

Rabin, Arafat, Obama… koniec koncov, samozrejme, všetci sú politici. Su Ťij však bola niekým úplne iným, viac než len političkou; bola morálna ikona, symbol boja za ľudské práva, druhý Gándhi.

Smutná pravda

Prečo sme nepočúvali, keď v roku 2013 v interview pre CNN líderka opozície a bývalá politická väzenkyňa povedala, že „po celý čas bola političkou“ a jej politickou ambíciou bolo stať sa prezidentkou?

Smutnou pravdou je, že pokiaľ ide o „Dámu“, už dávno prišiel čas zložiť si ružové okuliare, a vidieť Su Ťij takú, aká naozaj je: bývalá väzenkyňa svedomia, áno; dnes však cynická politička, ktorá je ochotná uprednostniť hlasy vo voľbách pred princípmi; politický úspech strany pred životmi nevinných Rohingjov.

„Našim cieľom by malo byť vytvorenie sveta bez vysídlených, bezdomovcov a beznádeje,“ vznešene deklarovala v júni 2012, keď si konečne mohla osobne prevziať Nobelovu cenu za mier, ktorú jej udelili pred 21 rokmi, kým bola v domácom väzení. „Svet, kde v každom kúte exituje pravda a bezpečné útočisko, v ktorom budú mať ľudia slobodu a možnosť žiť v miery.“ Pokračovala.

Zabudnime na svet. Mala by začať predovšetkým doma, u Rohingjov z Rakhinu. A ak nechce, alebo nemôže, potom by mala zvážiť vrátenie ceny, na ktorej prevzatie čakala dve desaťročia.

Pôvodný text publikovala Al-Džazíra. Titulná foto: Jasn / Flickr / CC BY-NC 2.0