Príbeh policajta, ktorý bol zabitý pri teroristickom útoku na redakciu týždenníka Charlie Hebdo už nie je na titulných stranách. Prečo?
Ahmed Merabet bol jednou z dvanástich nevinných obetí stredajšieho útoku na francúzsky satirický časopis Charlie Hebdo. Tento 42-ročný francúzsky muslimský policajt v tom čase vykonával pochôdzku v parížskom 11. obvode – v štvrti, v ktorej sa nachádza sídlo redakcie Charlie Hebdo.
Merabet bol zastrelený zblízka jedným z troch atentátnikov len pár minút pred tým, než sa títo vlámali do kancelárie Charlie Hebdo, kde zavraždili hlavného editora a slávnych karikaturistov.
Mediálne správy o útoku a zabitých v rámci „parížskej streľby“ sa však výlučne sústredili len na Stephana Charbonniera, Georgesa Wolińského, Jeana Cabuta a Bernarda Verlhaca – prominentné a neústupčivo provokujúce osobnosti Charlie Hebdo.
Prvá obeť, Ahmed Merabet, sa z novinových titulkov vytratil. Politické a mediálne dôsledky, ktoré by prišli so zvýraznením Merabeta, ako jednej z obetí, však nemožno ignorovať. Po prvé, skomplikovalo by to zjednodušený príbeh, v ktorom sú muslimovia vykresľovaní len ako teroristi. Ten by sa stal okrajovým a marginálnym.
Po druhé, vyvrátilo by sa štátom podporované obvinenie vznesené voči francúzskym muslimom, že vykonávajú podvratnú činnosť a nie sú občanmi, ktorí dodržiavajú zákony.
Už to začalo: Extremisté se mstí za atentáty v Paříži
Muslim a Francúz
Okrem zjavnej tragédie, ktorou útok na Charlie Hebdo jednoznačne je, sa prejavila ešte jedna jej dôležitá línia a to, že muslimská identita je relevantná iba – čo vlastne nie je nič nové – ak sa subjekt (muslim) dopustí násilného činu. Nikdy nie, ak sa mu postaví zoči-voči. Vo väčšine krajín sveta, ale najmä vo Francúzsku – je toto základným kameňom modernej islamofóbie.
Muslimovia tvoria významné percento francúzskej spoločnosti. Islám je v krajine druhým najpočetnejším náboženstvom a čísla o počte jeho vyznávačov sa pohybujú v rozmedzí 5 až 10 percent z celkovej populácie 66 miliónov Francúzov.
Početnosť muslimov a ich demografický nárast podnietil niektorých politikov k tomu, aby v súčasnosti čoraz častejšie presadzovali rôzne protimuslimské zákony. Zákaz šatiek v roku 2004, po ktorom nasledoval zákon z roku 2010, ktorý považuje nosenie niqábu a zakrývanie celej tváre za ilegálne, boli kodifikované na základe silných islamofóbnych nálad. Táto legislatíva poslúžila i na rozhodné a rázne vyhlásenie reprezentantov štátu, že muslimská a francúzska identita sú nezlučiteľné.
Francúzsky model laïcité vytvoril formálne základy pre ďalšie rozvoj islamofóbnych zákonov. Ohavnejšie je to, že sa to deje pod maskou štátom podporovaného sekularizmu.
Pochopiteľne, nerovnomerne vytvárané náboženské zákazy najviac postihli muslimov. Navyše, obmedzili verbálne i neverbálne prejavy muslimskej identity. Zámer štátu v presadzovaní sekularizmu postavil muslimských občanov pred civilizačne binárne ultimátum: vybrať si medzi „islámom a Západom“, „muslimskými krajinami a Francúzskom“.
Prostredníctvom tohto štátom vytvoreného ultimáta je drvivá väčšina muslimov nútená praktizovať svoju vieru v prostredí všadeprítomného fanatizmu. A zároveň, identifikovať sa ako Francúz či Francúzka.
Extrémistické hlasy v štáte a časť francúzskej občianskej spoločnosti nazerá na troch teroristov ako na zástupcov 3 až 6 miliónov Francúzov a Francúzok. Súbežne s obvineniami francúzskych muslimov politikmi a médiami, posilnených tlejúcou islamofóbiou v krajine, sa bude naďalej podnecovať násilný odpor voči muslimom a muslimským komunitám v krajine.
Francúzska islamofóbia
Francúzska islamofóbia existuje a je čoraz významnejšia. Spojenie terorizmu s francúzskou muslimskou komunitou vytvára z pohľadu tých, ktorí podnecujú nenávisť a predsudky v spoločnosti, z muslimov nepriamo podozrivých zo všetkých ďalších útokov.
Spojenie troch zločincov s celým náboženstvom a s miliónmi občanov, ktorí s nimi nemajú nič spoločné, je vodou na mlyn nenávisti voči muslimom vo Francúzsku a je viac než pravdepodobné, že so sebou prinesie ďalšie obete.
Ak by sa však pozornosť sústredila na muslimské obete a nie len na darebákov, mohol by sa tento odpor výrazne zmierniť. Okrem toho vďaka Merabetovmu hrdinstvu by sa namiesto zla páchaného teroristami upriamila pozornosť na to, že francúzski muslimovia sú rovnakí, ako bežní občania: občania, ktorí majú svoju prácu, rodiny a interpretáciu islámu, ktorá odsudzuje násilie a protirečí zlovestnej „karikatúre náboženstva“ vytváranej štátom.
Ahmed Merabet bol viac než obeť. Bol viac než muslim. Jeho život, a najmä jeho smrť, je obrazom drvivej väčšiny francúzskych muslimov.
Z pozície zákony rešpektujúci občan, Merabet zharmonizoval svoju náboženskú identitu so zodpovednosťou, ktorú so sebou prináša byť Francúzom. Bol Francúz a muslim, bol dôkaz životaschopnej integrácie, opak toho, čo je dlhodobo prezentované v islamofóbnych diskusiách vo Francúzsku a zároveň v rozpore s búrkou mediálnej nevôle, ktorá voči muslimom nasledovala po útoku.
Navzdory tomu, že prvou obeťou útoku bol Ahmed Merabet, jeho príbeh zmizol z novinových titulkov. A jeho meno a tvár chýba v prebiehajúcom prúde správ a príbehov z Paríža. Opätovné oživenie tohto príbehu vlastného obetovania sa a statočnosti sa môže postaviť proti neustálemu prívalu odpornej protimuslimskej kampane a pravdepodobne i zachrániť pokojnú budúcnosť Francúzska.
Čo je však najdôležitejšie, prerozprávanie príbehu z perspektívy Ahmeda Merabeta odhalí, že muslimská a francúzska identita sú nie len zlúčiteľné, ale aj odoľné.
Pôvodnú verziu článku publikoval portál Al Džazíra. Obrázky a popisy od nimi doplnila redakcia ISLAMONLINE.sk.
