Ako muslim mám po krk pokrytectva fundamentalistov slobody slova

Drahý liberál,

ani ty, ani ja nemáme radi Georga W. Busha. Pamätáš si na jeho humorné prehlásenie po 11. septembri, že „si buď s nami, alebo si terorista“? Ibaže teraz, tesne po inom príšernom teroristickom útoku, sa zdá, že si dabljúho slogan vylepšil ty: buď si za slobodu prejavu… alebo si proti nej. Buď si Charlie Hebdo… alebo si slobodu nenávidiaci fanatik.

Píšem ti, lebo by som ťa chcel o niečo poprosiť: prosím ťa, prestaň s tým. Myslíš si, že sa vzpieraš teroristom, no v skutočnosti im iba nahrávaš do ich zakrvavených kariet tým, že polarizuješ a démonizuješ. Nás a ich. Osvietený a liberálny Západ versus zaostalí, barbarskí muslimovia. Presviedčaš nás, že masaker v Paríži 7. januára bol útok na slobodu slova. Bývalý francúzsky konzervatívny prezident Nicolas Sarkozy súhlasí a hovorí o „vojne vyhlásenej civilizácii“. To isté robí aj liberálny ľavičiar Jon Snow, ktorý hrubo tweetuje o „strete civilizácií“ a odkazuje na „európsku vieru v slobodu prejavu“.

Uprostred post-parížskeho žiaľu to pokrytectvom a zveličovaním len tak hemží. Áno, útok bol skutok nevyčísliteľného zla, neospravedlniteľná a nemilosrdná vražda nevinných. Ale naozaj to bol „pokus zavraždiť“ slobodu slova (ako povedal Mark Austin z ITV) a „znesvätenie“ nášho poňatia „slobody myslenia“ (Stephen Fry)? Bol to zločin – nie vyhlásenie vojny – ktorý spáchali odcudzení mladí muži, zradikalizovaní nie kresbami Proroka v Európe v rokoch 2006 a 2011, ale, ako sa neskôr ukázalo, obrazmi amerického mučenia v Iraku v roku 2004.

Prosím ťa, spamätaj sa. Ani jeden z nás neverí v bezhraničné právo na slobodu prejavu. Zhodujeme sa, že vždy budú hranice, ktoré sa, kvôli zákonu a zachovaniu poriadku, prekračovať nemôžu alebo ktoré by sa, kvôli vkusu a slušnosti, prekračovať nemali. Rozchádzame sa iba v tom, kde by mali tieto hranice ležať.

Zverejnila napríklad vaša publikácia obrázky hanobiace holokaust? Nie? A čo karikatúry obetí 11. septembra padajúcich z dvojičiek? Myslím, že nie (a som rád, že nie). Vyskúšaj tiež „myšlienkový experiment“, ktorý navrhol oxfordský filozof Brian Klug. Predstav si, píše, že by sa do „pochodu jednoty“ v Paríži 11. januára zapojil muž a „mal by na sebe odznak s nápisom ‚ja som Chérif‘ “ – prvé meno jedného z útočníkov na Charlie Hebdo. Povedzme, pokračuje Klug, že by niesol transparent s karikatúrou zosmiešňujúcou zavraždených novinárov. „Ako by na to dav reagoval?… Videli by ľudia v tomto osamelom jednotlivcovi hrdinu, ktorý sa postavil za slobodu prejavu?“ Nesúhlasíš s Klugovym záverom, že ten muž „by mal šťastie, ak by sa odtiaľ dostal živý“?

Hovorme otvorene: plne súhlasím, že pre streľbu na novinárov a karikaturistov neexistuje žiadne ospravedlnenie. Nesúhlasím však s tvojim zdanlivým postojom, že právo urážať so sebou neprináša zodpovednosť; a nemyslím si, že právo zurážať automaticky znamená povinnosť urážať.

Keď hovoríš, „ja som Charlie“, schvaľuješ tým kresbu Charlie Hebdo, na ktorej je francúzska ministerka spravodlivosti Christiane Taubirová, ktorá je černoška, nakreslená ako opica? Alebo surové karikatúry nosatých Arabov, z ktorých sa musí Edward Said obracať v hrobe?

Parodovať rasizmus vytváraním drzých rasistických obrázkov je dosť pochybná satirická taktika. Bývalý novinár Charlie Hebdo Olivier Cyran v roku 2013 povedal, že „islamofóbna neuróza postupne prevládla“ v magazíne po 11. septembri a vznikli z nej útoky na „členov menšinového náboženstva, ktoré nemá vplyv na mocenské kruhy“.

Z týchto dôvodov nemôžem „byť“ a ani nechcem „byť“ Charlie – keď už, mali by sme chcieť byť Ahmed, muslimský policajt, ktorého zabili, keď chránil právo časopisu na jeho existenciu. Ako podotkol spisovateľ Teju Cole, „brániť právo na oplzlé… prejavy sa dá aj bez toho, aby sme tieto prejavy šírili alebo podporovali.“

A prečo tak mlčíš o do očí bijúcich dvojitých štandardoch? Vieš o tom, že Charlie Hebdo vyhodil veterána francúzskej karikatúry Maurica Sineta v roku 2008 za údajne antisemitské narážky? Ty nevieš, že Jyllands-Posten, dánské noviny, ktoré zverejnili karikatúry Proroka v roku 2005, opakovanie odmietli karikatúry zosmiešňujúce Krista, pretože by „vyvolali pobúrenie“ a hrdo prehlásili, že by „za žiadnych okolností… nezverejnili karikatúry holokaustu“?

Tak sa mi zdá, ako keby sa všeobecne očakávalo od muslimov, že majú hrubšiu kožu, než ich kresťanskí a židovskí bratia. Vnímať treba aj kontext. Chceš, aby sme sa smiali na karikatúrach Proroka a ignoruješ hanobenie islámu po celom kontinente (navštívil si v poslednej dobe Nemecko?) a rozšírenú diskrimináciu muslimov vo vzdelávaní, zamestnaní a verejnom živote – hlavne vo Francúzsku. Chceš, aby muslimovia odsúdili hŕstku extrémistov a označili ich za existenčnú hrozbu pre slobodu prejavu a zároveň zatváraš oči pred oveľa väčšou hrozbou, ktorú pre ňu predstavujú politickí lídri, ktorých sme si sami zvolili.

Tebe nevadí, že na vlak obrany slobody prejavu naskočil Barack Obama, ktorý žiadal, aby Jemen naďalej väznil novinára kritizujúceho drony Abdulelaha Haidera Shayea potom, čo bol vo vykonštruovanom súdnom procese uznaný vinným z „terorizmom súvisiacich obvinení“? Tebe neprišlo zle, keď si videl, že sa „pochodu jednoty“ v Paríži zúčastnil Benjamin Netanjahu, premiér krajiny zodpovednej za zabitie siedmych novinárov v Gaze v roku 2014? Pripojila sa k nemu aj Angela Merkelová, kancelárka krajiny, v ktorej je za popretie holokaustu trest do päť rokov odňatia slobody a David Cameron, ktorý chce nenásilným „extrémistom“ rozhodnutým „zvrhnúť demokraciu“ zakázať vystupovanie v televízii.

A ešte sú tu tvoji čitatelia. Porozprávaš sa s nimi, prosím ťa? Podľa priskumu YouGov z roku 2011 82 % hlasujúcich podporuje stíhanie protestujúcich, ktorí pálili makovice.

Zdá sa, že nie len muslimovia boli urazení.

S úctou,
Mehdi