Tak ako sa Tunisko pomaly pripravuje na nedeľné (26. októbra, pozn. prekladateľa) druhé slobodné parlamentné voľby – čím pokračuje v prechode od despotizmu k demokracii – tak moja krajina ponúka ostrý kontrast k extrémistickému terorizmu a vojenským diktatúram v našom regióne. Tunisko sa ukazuje ako jasný dôkaz toho, že sen o demokracii, ktorý podnietila Arabská jar, stále žije.
Napriek tomu, že mnohí veria, že ide o „arabskú výnimku“ smerom k demokracii, neexistuje žiadny zásadný rozpor medzi demokraciou a islámom. Blízky východ môže dosiahnuť stabilitu a mier a to v kontexte procesu demokratického zmierenia a konsenzu. Cesta však bude dlhá a zahŕňa náročnú prácu, budovanie inštitúcií, zahojenie starých rán a krívd a kovanie kompromisu okolo zdieľaných hodnôt. Cesta, na ktorej môže byť Tunisko sprievodcom pre ostatných.
Dominancia tých, ktorí sú momentálne pri moci, stála pri zrode mnohých chýb, ktoré poznačili náš región. To je i dôvod, kvôli ktorému sa i an-Nahda (alebo Strana obnovy) vzdala monopolu moci v krajine. Po voľbách v roku 2011 získala an-Nahda najväčší počet mandátov, ale aj napriek tomu vyzvala k vytvoreniu vlády národnej jednoty a vstúpila do koalície s dvomi svetskými politickými stranami. Dobrovoľne sa rozhodla pre konsenzus a uprednostnila technokratickú vládu s cieľom zabezpečiť úspešnú transformáciu k demokracii.
[Tweet „Blízky východ dosiahne stabilitu a mier iba cestou demokratického zmierenia a konsenzu.“]
Obetovala stranícky záujem v prospech národného zjednotenia. Však 51 % získaných hlasov jej dávalo možnosť vytvoriť vládu, ktorá by mala legitimitu tak, ako je to bežné vo vyspelých demokraciách, napr. v Spojených štátoch Amerických. Avšak v krajine, akou je Tunisko, v ktorej sú základy demokratických pravidiel postavené na veľmi vratkých nohách konsenzu, sa v prípade tesnej väčšiny stále objavuje riziko polarizácie spoločnosti.
Najdôležitejšie je to, že Tunisania sa zaviazali vytvoriť priekopnícky model politického partnerstva umiernených sekulárnych a umiernených islamských politikov. Takto vytvorené spojenectvo stredu umožnilo prijatie novej ústavy, za ktorú v januári hlasovalo 94 % členov národného zhromaždenia. Táto ústava je všeobecne považovaná za jednu z najpokrokovejších v arabskom svete, zakotvuje rovnosť a zaručuje práva pre všetky tuniské ženy a všetkých tuniských mužov.
Na rozdiel od Líbye, Egypta a Iraku sa novovytvorený politický systém Tuniska vyhol konfliktom; svoju dôveru sme dali volebnej urne. Zabránili sme tomu, aby sa zle zaobchádzalo s tými, ktorí utláčali, nespravodlivo väznili, či týrali iných počas vlády bývalého režimu vytvorením Komisie pre pravdu a dôstojnosť, ktorá garantuje, že súdne procesy budú vedené v duchu ochrany ľudských práv v zmysle právneho štátu, čo nám umožní zatvoriť dvere za minulosťou.
Dôležitú úlohu zohrali i štátne inštitúcie. Armáda sa podriadila demokratizačnému procesu a zložky občianskej spoločnosti, odborové zväzy a obchodné komory prispeli k nášmu dialógu. Tunisania sú navyše šťastní, že majú silné ženy, ktoré sa na tomto proceseaktívne podieľali: 41 z 89 poslancov za an-Nahdu sú ženy (pred voľbami 2014, pozn. prekladateľa). Strana an-Nahdu majú najpočetnejšie zastúpenie žien v parlamente. Ženy boli vo vedení prípravného výboru pre ústavu a viedli dialóg s predstaviteľmi občianskej spoločnosti.
Aj keď sme hrdí na náš pokrok, dobre si uvedomujeme mnoho problémov, ktorým Tunisko naďalej čelí. Násilní extrémisti pozerajú na naše demokratické hodnoty, umiernenosť, konsenzus a rodovú rovnosť, ako na hrozbu pre ich vlastné vízie; štrukturálne reformy sú potrebné pre transformáciu našej ekonomiky z podoby „osobného léna“, ako to bolo zvykom v minulom režime, do podoby, ktorá je postavená na právnom štáte, slobodnom podnikaní a inováciách. Musíme podporovať a usmerňovať tieto výzvy. Vážime si to, že sa prezident Obama vo svojom septembrovom prejave na pôde OSN pozitívne vyjadril na adresu tuniských reforiem, my však potrebujeme nie len verbálnu podporu, ale aj konkrétne činy. Západ sa nemôže vrátiť ku svojej politike iluzórneho vnímania kompromisov medzi stabilitou a demokraciou. Dlhodobá stabilita nemôže existovať, ak je našim ľuďom upierané právo voliť, naše inštitúcie sú monopolizované a naša mládež zbavovaná možnosti participovať na politike. Voľba medzi stabilitou a demokraciou je falošná.
Výsledky slobodných a spravodlivých volieb musia byť rešpektované. Niektorí majú strach z víťazstva demokratických islamských strán, ako je an-Nahda a mylne ich spájajú s náboženskými extrémistami. Hádzanie všetkých muslimov do jedného vreca, či spájanie islámu s násilím, slúži iba cieľom teroristov, ktorí považujú demokraciu za neislamskú. V minulosti konflikty medzi sekulárnymi a islamskými tábormi využívala propaganda autoritárskych režimov k odpútaniu pozornosti od vlastného potláčania pluralizmu a všetkých foriem opozície.
Tunisko dúfa, že dokáže, že islám a demokracia môžu na Blízkom východe koexistovať, že aj my túžime po slobode, že sme schopní vytvoriť progresívny a inkluzívny systém a že naši ľudia dokážu povýšiť záujem národa (spoločnosti) nad osobné politické záujmy. Západ však musí investovať do našej demokracie – nie len kvôli nám, ale pre všetkých, ktorí majú záujem na zvýšení bezpečnosti vo svete.
Rachid Ghannouchi je zakladateľom a predsedom strany an-Nahda. Jeho komentár pôvodne publikoval The Washington Post.
