Turecko v týchto dňoch zažíva politicky významné zmeny, ktoré s určitosťou poznačia jeho ďalšie smerovanie.
S ohlásením prezidentskej kandidatúry Recepa T. Erdoğana sa okamžite vynorili otázky a pochybnosti o ďalšom smerovaní Turecka. Tieto boli (a dodnes sú) primárne ohľadom ďalšieho vývoja domácej politiky, perspektívne s možnou zmenou parlamentnej demokracie na republiku prezidentskú. Mnohým prekáža možné posilňovanie moci prezidenta Erdoğana a tiež orientácia zahraničnej politiky, ktorá v ostatných dvoch rokoch rezignovala na priority, ktoré si Erdoğan a AKP stanovili pred desaťročím. Výber nového premiéra Ahmeta Davutoğlua, architekta politickej vízie strany a súčasnej tureckej zahraničnej politiky, bude adekvátnou odpoveďou.
(Ne)známy Ahmet Davutoğlu
Pre tých, ktorí sa tureckej politike venujú len v rozsahu a obrazoch, ktoré im ponúkajú slovenské média, je nový turecký premiér veľkou neznámou. Zopár fotografií. Známy „len“ ako minister zahraničných vecí Turecka, ktorý často zmierňoval rázne nediplomatické vyjadrenia svojho premiéra. To, že minister zahraničných vecí bol skôr v úzadí ich záujmu; to, že na spoločných fotkách s premiérom, od ktorého je o hlavu nižší, pôsobil ako dobrácky malý muž, spôsobilo obavy, či nebude len bábkou v rukách „sultána z Ankary“. Myslieť si, že Davutoğlu je akýsi „pán Nikto“ bez ideí a politickej empatie, by však bolo skutočne omylom.
Päťdesiatpäť ročný Davutoğlu je absolventom najprestížnejšej tureckej univerzity, istanbulskej Boğaziҫi, na ktorej získal aj doktorát v odbore politológia a medzinárodné vzťahy. V 90. rokoch bol profesorom medzinárodných vzťahov na Marmarskej univerzite v Istanbule, ktorá patrí k najlepším v krajine. V rozmedzí rokov 1997 až 2001 sformuloval základné východiská a priority zahranično-politickej orientácie Turecka, ktoré publikoval v knihe Stratejik Derinlik (Strategická hĺbka). Spolu s ďalšími prácami, napr. Alternative Paradigms: The Impact of Islamic and Western Weltanschauungs on Political Theory, alebo The Civilizational Transformation and The Muslim World, predstavil novú politickú pozíciu, ktorú by malo moslimské Turecko zastávať v 21. storočí. Pozíciu demokratického, stabilného avšak hrdého politického hráča, nie bábky v rukách veľmocí, potácajúcej sa od jedného vojenského prevratu k druhému.
Tieto vízie neostali nepovšimnuté. Jeho intelektu a diplomatických zručností si všimli aj tí, ktorí kreovali tureckú politiku na prelome tisícročí. V roku 2003 ho prezident Sezer vymenoval za ambassador-at-large (veľvyslanca s osobitým poslaním), ktorého úlohou bolo zastupovať Turecko na rôznych diplomatických rokovaniach, ale tiež radiť vláde v otázkach zahraničnej politiky. Toto menovanie potvrdil i nasledujúci prezident Gül. Od roku 2009 už aktívne viedol tureckú zahraničnú politiku z pozície ministra zahraničných vecí. Dovtedy teória „priateľskej politiky voči susedom“ sa razom stala tureckou zahranično-politickou praxou. Vplyv ministra zahraničných vecí si všimli v časopise Foreign Policy a v roku 2010 a 2011 ho zaradili do prvej desiatke TOP 100 Svetových mysliteľov. Davutoğlu stál pri zrode súčasného Turecka a poskytol mu intelektuálny základ. Jeho politická aktivita preniesla ideu silného Turecka z kníh do politickej praxe.
Predchodcovia Davutoğlua
Vlády premiéra Erdoğana ukončili desaťročie politickej nestability Turecka, keďže od vlád Turguta Özala v 80. a 90. rokoch minulého storočia sa v Turecku medzi rokmi 1993 až 2001 vystriedalo deväť vlád. Erdoğanovo pôsobenie na čele vlády patrilo najdlhším v moderných tureckých dejinách, keď dlhšie vykonával tento úrad len Mustafa Inönü, ktorý vládol v čase autoritatívneho režimu prezidenta Mustafu Kemala, keď bol v Turecku aplikovaný stranícky systém jednej politickej strany. V demokratickom Turecku boli porovnateľne vo funkcii len veľké osobnosti tureckej politiky – Andan Menderes a Süleyman Demirel. Vstúpiť do takto rozohranej partie je vskutku veľkou výzvou i pre tak skúseného diplomata akým je Davutoğlu. Výzvou bude najmä vyrovnať sa s Erdoğanovým egom a jeho pokušením zasahovať a prípadne stále riadiť tureckú politiku.
Najmocnejší muž Turecka?
V Turecku sa v týchto dňoch najviac skloňuje otázka: Kto bude najmocnejším mužom Turecka? Bude mať Davutoğlu možnosť slobodného rozhodovania o vláde a politike? Miera slobody rozhodovania každého politika primárne vychádza z dvoch faktorov. Prvým je identifikovanie sa s ideologickým a programovým smerovaním politickej strany, stotožnením sa s politikou. Druhým je podiel na moci – miera individuálnej zodpovednosti. Politická a akademická kariéra Davutoğlua ukazuje, že nemá problém stotožniť sa s politikou AKP, obzvlášť ak on sám je architektom jej zahraničnopolitického smerovania. Čo však v prípade suverenity rozhodovania? Aj tu sa objavilo množstvo pochybností. Karty sú však dnes rozdané v prospech Davutoğlua, ktorý je momentálne de iure najmocnejším mužom Turecka.
Marc Müller, CC BY 3.0 DE
Na mimoriadnom sneme AKP bol Davutoğlu jednohlasne (18 neplatných hlasov) zvolený predsedom strany, ktorá má v parlamentne nadpolovičnú – nie však ústavnú – väčšinu a rovnako je tiež premiérom jednofarebnej vlády. De facto (ako predseda strany) má vplyv aj na zákonodarnú moc, na druhej strane prezident Erdoğan má kompetencie, ktoré má prezident v parlamentnej republike a tie sú vo veľkej miere len reprezentatívne. V čase jeho kandidatúre sa objavili názory, že bude požadovať zmenu Ústavy a s tým politického systému z parlamentného na prezidentský, ale k zmene ústavy je potrebná buď, ústavná väčšina v parlamente, alebo platné referendum. Oba varianty, ktoré by viedli ku zmene politického systému sú však v kompetencii Davutoğlua – tak v rovine parlamentných dohôd (predovšetkým s Kurdmi, keďže Erdoğanove vlády boli vždy ústretové voči ich požiadavkám, na rozdiel od predchádzajúcich kabinetov vedených nacionalistami z CHP), ako aj v prípade referendovej kampane, ktorá musí pred verejnosťou zdôvodniť zmenu systému obzvlášť v tak polarizovanom politickom prostredí v akom sa Turecko nachádza.
Zmeny vo vláde?
V prípade, že nastanú po vymenovaní nového premiéra nejaké zmeny vo vláde, tieto v prvom rade naznačia akým smerom sa bude uberať politika Turecka v kontexte nadchádzajúcich parlamentných volieb v júni 2015. Akékoľvek zmeny rozhodne nebudú zásadné. Postihnú pravdepodobne len niektoré rezorty. Prednostne ministerstvo zahraničných vecí, na ktorom premiéra nahradí minister pre Európsku úniu Mevlüt Çavuşoğlu, čo podčiarkne pokračujúcu proeurópsku politiku Turecka. Tak ju naprojektoval Davutoğlu ešte v čase svojho akademického pôsobenia. K výmenám dôjde tiež v prípade, že si niektorých svojich blízkych spolupracovníkov si vyberie prezident Erdoğan do svojho zboru poradcov. Zmeny sa však dajú využiť aj politicky. Môžu sa z vlády odstrániť ľudia: a) ktorí boli zodpovední za tvrdé policajné zásahy počas demonštrácií; b) podozriví z korupčného správania, veď podozrenia smerovali až do vládnych kruhov (väčšina zmien sa odohrala už v decembri 2013!); c) ministri, ktorí dostatočne neanticipovali zlé pracovné podmienky tureckých baníkov, či podceňovali sociálne problémy krajiny. V každom prípade zmeny vo vláde môžu byť dobrým PR a to bez väčšieho priznania viny.
[Tweet „Davutoğlu je lepším diplomatom – obratnejším, ale zároveň i menším machom než Erdoğan.“]
Stane sa Turecko členom Európskej Únie?
Otázka, ktorá sa objavuje s nástupom každej novej vlády. Reformy, ktoré prijali tri Erdoğanove vlády za jedenásť rokov, neznamenali žiaden výrazný prielom v prístupovom procese. Priority však ostali. „Som si istý, že Turecko sa stane prínosným členom – nebude záťažou, ale veľkým prínosom pre EÚ,“ konštatoval v roku 2009 Davutoğlu. Turecko súhlasilo so zjednotením Cypru na báze referenda v roku 2004, ktoré skončilo fiaskom. Navzdory tomu, že sever Cypru súhlasil so zjednotením (plánom Kofi Anana), juh referendum odmietol – a stal sa členom Únie s právom veta v prípade integrácie Turecka, podobne ako Grécko. Takže dnes je Turecko rovnako ďaleko od integrácie ako začiatkom 60tych rokov, keď si podalo formálnu prihlášku. Zameranie sa Únie na západný Balkán a „samovražedná“ misia integrovať Ukrajinu predznamenávajú, že napriek pro-európskemu smerovaniu Davutoğluovej vlády nebude mať Únia „silu“ (a už vôbec nie chuť) akceptovať členstvo Turecka v Európskej únii.
Zahraničná politika Turecka
Zmeny politiky s nástupom nového premiéra možno očakávať najmä v rovine jej praktickej realizácie. Turecko sa naďalej bude „donkichotsky usilovať“ o členstvo v Únii. Tiež však bude pokračovať vo svojej neo-ottomanskej politike, ktorej cieľom nie je územná expanzia do oblastí bývalej Osmanskej ríše, ale politická a ekonomická expanzia s úmyslom determinovať Turecko viac než v rovine regionálnej veľmoci. Vytvorenie pax ottomana načrtol už Davutoğlu vo svojich knihách na prelome tisícročí a realizáciu začal Erdoğan. Davutoğlu bude v zahraničnej politike omnoho obratnejší. V tých oblastiach, v ktorých bude do nej aktívne zasahovať, nebude „slonom v porceláne“. Davutoğlu je lepším diplomatom – obratnejším, ale zároveň i menším machom než Recep T. Erdoğan. Rozumné spojenie medu a biča (Davutoğlu a Erdoğan), zjemnenie komunikácie voči nespokojným občanom a tiež kritickému medzinárodnému spoločenstvu, môžu Turecku i celému Blízkemu východu priniesť pozitívne riešenia aktuálnych konfliktov a nastavajúcich výziev, pred ktorým stojí celý nielen región ale aj s ním susediaca Európa. Stabilné a Davutoğluom projektované Turecko môže byť obojstranne výhodným a úspešným projektom.
Všetky články o Turecku na ISLAMONLINE.sk
PhDr. Jozef Lenč, PhD. je slovenský politológ. V súčastnosti vyučuje na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Pravidelne komentuje dianie na Blízkom východe v slovenských médiách. Bloguje na lenc.blog.sme.sk.
