V skoro storočnej histórii československej samostatnosti sme mali len hŕstku skutočných prezidentov – osobností, štátnikov. Nad všetkými rozhodne vyčnieva Tomáš Garrigue Masaryk – otec republiky. Osobnosť, charizma, múdrosť. Prezident, ktorý nielen pochopil význam a obsah demokracie, ale snažil sa učiť ju i občanov novovznikajúceho Československa. Žiaľ, hlúposť a nenávisť boli a budú vždy tými najodolnejšími odporcami skutočnej liberálnej demokracie a ľudskosti. Platí to v politike a rovnako aj v náboženstve.
„Zbožnosť korunuje a posväcuje lásku. Náboženstvo bez ľudskosti nemôže byť správne; ľudskosť bez zbožnosti nemôže byť úplná,“ napísal Masaryk, ktorého odkaz si aspoň v malom množstve pripomíname na rôznych miestach, dnes už rozdelených republík. Námestia, ulice alebo sochy sú viditeľnou pripomienkou Masaryka. Nie vždy sa to však darí pri presadzovaní Masarykovho humanizmu. Zavše si na jeho námestia, či pod jeho sochy nájdu cestu tí, ktorí svojimi vyjadreniami a činmi priamo pošliapavajú všetky jeho ideály.
„Nie je našou úlohu vyšetrovať, čo je náboženstvo a ako v človeku vzniká; stačí nám, ak vieme, že je a dodáva človeku, ako neviditeľná vôňa kvetine, jeho vlastné hodnoty.“ Tieto slová napísal Masaryk začiatkom 80. rokov 19. storočia. Slová, ktoré vyjadrujú jeho úctu k viere. Podčiarkujú dôraz zmyslu viery pre človeka. Masaryk ďalej tvrdil, že „odstráň vôňu, a kvetina bude tvoje oko tešiť, ale nebude sa už zdať tak nežnou; odním človeku cit náboženský a učiníš z neho bytosť, ktorú budeš môcť cítiť a snáď hu i obdivovať, ale z celého srdca s ňou už nebudeš môcť byť spojený.“ Múdrosť Masaryka dnes bytostne chýba. V Čechách i na Slovensku. Politici ju vymenili za populizmus. Bežní ľudia sa zas prikláňajú k nenávisti.
Zdroj: Miloslav Hamřík, CC, Wikimedia Commons
Symptomatickým znakom celospoločenskej absencie poznania sú predovšetkým slová, ktoré predniesol český prezident Zeman. Slová prekrucujúce realitu, pozmeňujúce náboženské texty a šíriace nenávisť voči časti populácie a ich vierovyznaniu. No nie iba toto je zdrojom nenávisti. V stredoeurópskom prostredí, zdá sa, platí, viac než kdekoľvek inde, známe porekadlo o nepriateľovi môjho nepriateľa.
Nuž a tak tí, ktorí „virózou“ postihnutému Milošovi pred rokom nevedeli prísť ani na meno a na svojom facebookovom profile mali placku kandidáta Schwarzenberga, dnes pri jeho mene volajú „hosana“. Ďakujú mu za „odvahu“. Citujú jeho údajne „triezve“ vyjadrenia.
Nonsens? Realita, ktorá má svoje pokračovanie. Podobne iracionálnou zvrátenosťou je tiež to, že Zemanovo „opľutie“ islámu spojilo do vzájomného šíku na prvý pohľad nespojiteľné skupiny. Tých, ktorí svoje antiislamské postoje spájajú s kritikou tzv. „agresívnych slniečkárov, sebanenávidiacich etnomasochistov“, „pravdoláskarov“ či „naivných pseudohumanistov“ teda nasledovníkov odkazu Václava Havla (a Masaryka) a tých, ktorí sa (aspoň verbálne) k Havlovi hlásia (vidieť to najmä v kontexte niektorých reakcií na Slovensku). Prieniky postojov sa objavujú aj v iných oblastiach. Či už v tolerancii voči izraelskému apartheidu, alebo v podpore amerických vojen na Blízkom a Strednom východe, v láske k našej „civilizácii“ a šírení strachu z migrantov. Najväčšou bizarnosťou je tiež zhoda v podpore dekriminalizácie marihuany (Konvička, Reflex – JXD a pod.).
Zdroj: Patrick-Emil Zörner, CC, Wikimedia Commons
Späť k Masarykovi. Po slovách súčasného českého prezidenta nasledovala adekvátna kritika. Po nej, tradične pyšná Zemanova reakcia, korigovanie jeho slov zo strany ministra zahraničných vecí Zaorálka a opätovné hromženie islamofóbov. Výsledkom je výzva k zhromaždeniu na podporu prezidenta Zemana. Stretnutie organizuje kresťansko-sionistická organizácia Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem (názov nápadne podobný Zemanovmu návrhu presunu veľvyslanectva ČR do Jeruzalema) s podporou Centra Sion Hradec Králové, Českej spoločnosti priateľov Izraela a pod., vrátane verejne známych českých xenofóbov. Možno príde i Tomio Okamura a členovia jeho Úsvitu (tridsiatych rokov). Miestom stretnutia má byť Hradčanské námestie pred Pražským hradom, priamo pod sochou Masaryka. Stretnú sa tu ľudia, ktorých najvýraznejšie charakterizuje jeden Masarykov výrok: „Fašizmus je anonymná spoločnosť nespokojných a odmietnutých s obmedzeným ručením k výrobe politických báchoriek a lupičských historiek.“
Avšak nielen Masarykov postoj voči fašistom a xenofóbom je oným paradoxom v súvislosti s miestom zhromaždenia, ktoré si na podporu zvrátených myšlienok vybrali českí islamofóbovia. Je všeobecne známe, že Masaryk bol človek otvorenej mysle, tolerancie k prirodzenej zbožnosti človeka a prístupný voči potrebám menšín. Protestovať pod jeho sochou a vyjadrovať podporu prezidentovi xenofóbovi je poriadny oxymoron. Skutočná kvadratúra kruhu. TGM nielenže odmietal rétoriku nastupujúceho fašizmu (v dobe Prvej republiky), on dokonca podporoval úsilie vznikajúcej muslimskej obce v ČSR smerujúce k výstavbe mešity. Masaryk bol priateľom Aloisa Musila, zakladateľa Orientálneho ústavu (prezident Masaryk niekoľko rokov študoval arabčinu) a podporovateľom Memoranda o nutnosti vybudovania mešity v Prahe (jún 1928), ktorého vzišlo z iniciatívy ústavu.
[Tweet „Protestovať pod sochou Masaryka a vyjadrovať podporu prezidentovi xenofóbovi je oxymoron.“]
V Memorande sa okrem iného uvádza: „Islam je živé náboženstvo, všade i u nás oficiálne uznané (…) v hlavnom meste našej krajiny by mala byť mešita, lebo poskytujeme pohostinnosť diplomatickým misiám muslimských štátov (…) Mešita by bola ozdobou i pre našu stovežatú Prahu, so svojimi minaretmi a pozlátenou kupolou, stavbou v slohu arabsko-indickom, podľa vzoru Tadž Mahalu.“ Záver memoranda je zvlášť príznačným v súvislosti so slovenskou realitou. „Popredné európske štáty pochopili dôležitosť výstavby mešít vo svojich hlavných mestách, k čomu prispeli nielen stavebným pozemkom, ale i priamou finančnou podporou štátu.“ Z rôznych dôvodov (nedostatok financií, absencia registrácie obce, nevhodnosť priestorov a pod.) sa žiaľ mešitu nepodarilo vybudovať a to navzdory Masarykovej podpore. V Prahe bola postavená mešita až v roku 1999. Bratislava je tak v súčasnosti už jediným hlavným mestom v EÚ, v ktorom nie je žiadna mešita.
„Tak, demokraciu by sme už mali, teraz ešte nejakých tých demokratov,“ konštatoval Masaryk pri vzniku republiky. Napriek času, ktorý odvtedy prešiel, absencia demokratov je dnes čoraz akútnejšia. Krikľúňov, ktorí pošliapavajú jej ideály je mnoho. Miestom stretnutia odporcov hodnôt demokracie, spravodlivosti a humanity by rozhodne nemal byť priestor pod Masarykovou sochou. A to i v tom prípade, že svoju nenávisť úmyselne schovávajú pod rúškom pokryteckého úsilia brániť kresťanské tradície, národné hodnoty, či dokonca ľudské práva. Samozrejme len vlastné. Ich dnešné slová sú podobné slovám ich predchodcov z tridsiatych rokov minulého storočia. Slová nenávisti by sa nikdy viac nemali premeniť na skutky. Obzvlášť by sa nemali hlásať na miestach, ktoré by mali pripomínať najmä ideály prezidenta Masaryka.
PhDr. Jozef Lenč, PhD. je slovenský politológ. V súčastnosti vyučuje na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Pravidelne komentuje dianie na Blízkom východe v slovenských médiách. Bloguje na lenc.blog.sme.sk.
