Kráča islamofóbia v Európe rovnakou cestou ako antisemitizmus v 19. storočí?
V roku 1844 vydal Karl Marx krátky, ale obsažný, text nazvaný O židovskej otázke. Jednalo sa o kritické zhodnotenie dvoch esejí, ktorých autorom bol v tom čase známy filozof Bruno Bauer. Ten argumentoval voči rovnakým právam židov, ak by tieto boli udeľované na základe náboženstva. Ak mali mať židia plné občianske práva, tvrdil hlásajúc v tej dobe všeobecne rozšírený názor, mali by sa vzdať svojho náboženstva a prijať myšlienky osvietenstva. Podľa tejto logiky teda neexistoval v sekulárnej spoločnosti žiaden priestor pre náboženské požiadavky.
Názor, ktorý Bauer zastával, naznačuje, že protižidovský rasizmus rozšírený nielen v Nemecku, ale aj v ostatných častiach Európy v prvej polovici 19. storočia, bol odôvodnený hlavne na základe kultúry a náboženstva. Židov diskriminovali a podozrievali, lebo boli považovaní za cudzí „národ v národe“. Až v druhej polovici 19. storočia s príchodom „sociálneho darvinizmu“ sa na politickej scéne objavil antisemitizmus s rasovým podtónom a židia začali byť otvorene diskriminovaní na základe ich údajnej genetickej menejcennosti.
Otázka, ktorú by sme si mali položiť, je teda, či sa dnešná Európa nestavia k muslimom podobne ako pred 170 rokmi k židom. Je dnešná antipatia voči muslimom v Európe porovnateľná s prvou fázou nenávisti k židom, s tou istou nenávisťou, ktorá vyvrcholila do jedného z najtemnejších období v histórii ľudstva?
Aj napriek zjavným rozdielom medzi oboma situáciami, úspech krajnej pravice v nedávnych voľbách v niektorých európskych krajinách naznačuje, že odpoveďou na našu otázku je rozhodné áno. Víťazstvo týchto strán potvrdzuje neuveriteľný vzostup islamofóbnej propagandy za posledných desať rokov. Vo Francúzsku, napríklad, predsedníčka Národného Frontu, Marine Le Pen, ktorá získala štvrtinu všetkých hlasov, vyzvala školské jedálne, aby prestali ponúkať muslimským deťom iné druhy mäsa ako alternatívu k bravčovému. Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) spustila kampaň proti výstavbe mešít a vo voľbách získala od voličov neuveriteľných 27,5 percenta hlasov.
Mnohé z týchto politických strán a ani ich voliči nepovažujú seba samých za rasistov. Problém, aspoň podľa Le Pen a jej podobných, je v muslimoch a ich údajnej zaostalosti, fanatizme a nevôli integrovať sa.
V skratke, je to len a len problém muslimov. Presne ako v prípade židovskej otázky v 19. storočí, dnešný problém s muslimami má svoju základnú premisu v kultúrnych rozdieloch, a preto je prezentovaný ako legitímny a politicky korektný.
I napriek tomu, že sú prisťahovalci vo všeobecnosti považovaní za sociálnu a ekonomickú hrozbu pre európsku spoločnosť, práve muslimovia sú tými, ktorí symbolizujú „tých zlých iných“. Za dnešným stavom treba hľadať xenofóbnu propagandu krajnej pravice, hoci k nemu nezanedbateľne prispeli aj konzervatívci, liberáli a predstavitelia ľavice.
Konzervatívni lídri, ako napríklad terajší premiér Veľkej Británie David Cameron, bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a bývalý taliansky premiér Silvio Berlusconi, opakovane zdôrazňujú kresťanské korene Európy a súčasne sa široká škála rôznych strán a hnutí naprieč celým politickým spektrom, vrátane ľavičiarov a liberálov, podieľa na hanobení muslimskej šatky ako symbolu zaostalosti a útlaku. Hlasy živiace protimuslimské nálady v celej Európe pochádzajú zo všetkých kútov politickej mapy.
Muslimovia sa tak v istom zmysle stali novými židmi. Stali sa obetnými baránkami, na ktorých Európania hádžu neistoty a obavy o svoju budúcnosť. Konzervatívni a krajne pravicoví politici tieto obavy pravidelne a s radosťou prehlbujú s cieľom šíriť neoliberálnu a nacionalistickú agendu, kým väčšina liberálnych a ľavicových strán imituje rasistických pravičiarov v nádeji, že im to prinesie viac hlasov.
Marx tento proces chápal viac než dokonale. Kritizoval Bauera pre jeho tvrdenie, že nedostatok politickej emancipácie u židov bol výsledkom ich kultúry a náboženstva. Marx zastával názor, že náboženstvo nemalo nič spoločné s pokračujúcou diskrimináciou židov. Predsudky voči židom a nedostatok občianskych práv mali byť podľa Marxa chápané v širšom kontexte štrukturálnych nerovností v štáte.
Premena dnešných muslimov na židov z 19. storočia hneď neznamená hroziacu genocídu alebo tragédiu európskych židov počas holokaustu, ktoré by sa mohli zopakovať aj v prípade muslimov v dnešnej dobe. História sa presne do bodky opakovať nezvykne, ale historické udalosti sa často podobajú. A bude treba vykonať ešte veľké množstvo práce zo strany antidiskriminačných organizácií a aktivistov za ľudské práva, aby sa predišlo niečomu podobnému.
Titulná foto: Garry Knight, Flickr, CC BY 2.0
Dr. Sara R. Farris je odbornou asistentkou na Katedre sociológie na Goldsmith College zastrešenej Londýnskou univerzitou. Pôvodnú verziu článku publikovala stanica Al Džazíra.
