Bola by premena Hagie Sofie na mešitu oslavou Turecka?

Wold Bulletin priniesol 31. mája 2014 správu o tom, že „imám Ka’by, najposvätnejšieho miesta islámu v Mekke, Abdulláh Basfar, v sobotu na úsvite viedol pred chrámom Hagia Sofia modlitbu tisícky veriacich a vyzýval ich k tomu, aby zdvihli ruky k prosbám a prosili za to, aby sa Hagia Sofia opäť stala mešitou.“

Táto požiadavka je, podľa nášho názoru, rúhačskou. Muslimom je všeobecne známe, že druhý islamský kalif Omar ibnu l-Chattáb odmietol pozvanie cirkevných predstaviteľov k tomu, aby sa modlil v kostole, v čase, keď pri Svätom hrobe v Jeruzaleme prebiehali s vodcami kresťanov rokovania o mieri. V momente, keď nastal čas pre modlitbu ‚asr (modlitba medzi poludním a západom slnka, pozn. prekladateľa) vyšiel pred kostol, kde sa pomodlil.

Učinil tak z obavy, že ak by sa modlil v kostole, mohli by si to muslimovia v budúcnosti vyložiť ako dôkaz práva uzurpovať si kostoly a meniť ich na mešity. Na mieste, kde sa pomodlil, bola potom postavená nová mešita, ktorá je dodnes známa ako mešita Omara ibnu l-Chattába, alebo Omarova mešita. Tento a ďalšie podobné príklady správania sa a jednania najbližších spoločníkov Proroka boli prijaté ako základ islamského právneho systému, na báze ktorého sa vytvorila islamská spoločnosť. Akékoľvek porušenie ducha tohto systému – jeho podstaty – je považované za svätokrádež.

Samozrejme vyvstáva v tejto súvislosti otázka, prečo sultán Mehmet, osloboditeľ Konštantínopolu, zmenil Hagiu Sofiu, resp. Chrám Božej múdrosti (po grécky) na mešitu. Toto je relevantná otázka, ktorú je však potrebné vnímať v kontexte danej doby. K oslobodeniu Konštantínopolu došlo po stáročiach protimuslimských vojen a násilia zo strany európskych križiakov. Muslimovia a nekatolícki Európania bojovali roky v krvavých vojnách proti križiakom. Oslobodenie Konštantínopolu v roku 1453 prišlo v rovnakom čase, kedy sa španielski katolíci úporne snažili vymazať osemstoročnú prítomnosť muslimov v Andalúzií premenou mešít na katedrály.

V tejto dobe bolo preto nevyhnutné, aby muslimskí vládcovia ukázali vlastnú politickú, vojenskú i náboženskú silu. Historicky vzaté, sultánov akt významne prispel k stabilizácii prítomnosti a postavenia muslimov v Európe. Pokiaľ však ostaneme pri tomto konkrétnom príklade t.j. premene kostola na mešitu, je potrebné doplniť, že išlo vskutku o výnimku a nie o pravidlo. Podobné výnimky sú v rámci islamskej jurisprudencie povolené a majú svoju oporu i v islamskej tradícii.

[Tweet „Ak by sultán Mehmet žil dnes, možno by prebudovanie Hagie Sofie na mešitu prehodnotil.“]

Doba sa však opäť zmenila: muslimské svätostánky v Európe už nie sú ničené, ba ani menené na katedrály. V skutočnosti pozitívny prístup voči nekresťanským náboženstvám, ktorý sa v ostatných storočiach postupne vyvinul v rámci katolicizmu i iných kresťanských denominácií, umožnil výstavbu stoviek až tisícok mešít v Európe. Prijatie a akceptovanie muslimov umožnilo, že Vatikán – sídlo katolíckej cirkvi – povolil, aby v jeho blízkosti mohlo zaznieť volanie k modlitbe (azán). Vďaka tomuto vývoju by niekto mohol pokojne tvrdiť, že ak by sultán Mehmet žil dnes, svoje rozhodnutie prebudovať Hagiu Sofiu na mešitu by vo svetle nových skutočností prehodnotil.

Mustafa Kemal Atatürk v roku 1934 vydal dekrét, ktorým sa z Hagie Sofie stalo múzeum, čo bola priama reakcia na niektoré praktiky osmanských sultánov ostatných rokov ich vlády. Ak by sa dnes tento dekrét zrušil, bola by to katastrofa. Súčasná mladá generácia, najmä Anatólsky zväz mládeže (AYA), ktorý je spojený s kampaňou za zmenu Ayasofie (turecké meno pre Hagiu Sofiu) na mešitu, musí pochopiť kontext univerzálneho islamského učenia a najmä dobu, v ktorej žijeme. Užitočnejšie by bolo, ak by sa zapojili do rôznych konštruktívnych kampaní, alebo adekvátne reagovali na islamofóbne útoky na internete, v internetových médiách či na populárnych sociálnych sieťach.

Zaujímavé je i to, že to boli práve dve turecké opozičné strany MHP a CHP hlásiace sa k sekularizmu, ktoré údajne predložili požiadavku, aby sa Hagia Sofia stala znovu mešitou. Podľa citovanej správy to bol „Sinan Aygun, poslanec za Republikánsku ľudovú stranu (CHP) z Ankary“, ktorý položil otázku, „prečo by na základe rozhodnutia parlamentu nemohla byť Hagia Sofia zmenená z múzea na mešitu?“ (World Bulletin, 23. november 2013).

Toto nie je nič iné, než zneužívanie náboženského cítenia pre účely politiky. Hagia Sofia nepredstavuje žiadny symbol civilizačnej slávy alebo moci. Civilizovanosť sa dnes musí preukázať schopnosťou pevne si stáť za vlastnými postojmi. Transformácia Turecka, ktorá sa v poslednom desaťročí realizovala a ktorá zmenila krajinu z príjemcu pomoci na jej darcu, je skutočným prejavom civilizovanosti, dôstojnosti, slávy a prestíže.

The Economist (10. mája 2014) priniesol správu z Istanbulu, v ktorej sa uvádza, že „turecký nábožensky orientovaný premiér Recep Tayyip Erdogan v nej (v Hagia Sofia, pozn. prekladateľa) plánuje viesť modlitby pri príležitosti 561. výročia (oslobodenia Konštantínopolu, pozn. prekladateľa)“. Avšak nič také sa nestalo. V ten deň nedošlo k žiadnemu incidentu. Podstatné je, čo premiér uviedol minulý rok a čo si neuvedomil redaktor časopisu The Economist, že Erdogan „nechce ani len uvažovať o zmene statusu Hagia Sofia prinajmenšom, pokým ďalší veľký istanbulský muslimský svätostánok zo 17. storočia, mešita sultána Ahmeda (Modrá mešita) zostáva pravidelne bez veriacich. Istanbul sa môže pochváliť až tromi tisíckami mešít.“

Vicepremiér Bulent Arinc nedávno prirovnal pokusy k zmene statusu Hagia Sofia k pasci. Aj podľa nášho názoru ide rozhodne o pascu, ktorá využíva citlivosť más k postave sultána Mehmeta Fatiha, osloboditeľa. Opozícia a stúpenci klerika Gülena sa ju snažia zneužiť. Ľudia v Turecku by si to mali uvedomiť a konať s rozumom.

Abdulláh Ahsan je profesorom komparatívneho štúdia civilizácii na ISTAC (Medzinárodná islamská univerzita v Malajzii). Pôvodnú verziu článku publikoval portál Turkey Agenda.